K ovečkám treba zájsť aj na Štedrý deň

V rodine Trnkovcov každý prikladá ruku k dielu. Ich domček je ďaleko za dedinou, hore briežkom po zablatenej ceste. Veľký dvor tam strážia nielen opadané stromy, ale aj psy. Zvedavo nás oňuchali, kým nás ich pán pozval dnu.

Výchova z hôr

Privítalo nás teplo z kachľovej pece a vôňa údeného syra. V útulnej obývačke sme si potom vypočuli príbehy novodobých pastierov.

„Spolužiaci nás najskôr odsudzovali,“ rozpráva najstarší syn, osemnásťročný Matúš. „Ale teraz, keď sme starší, začínajú sa od nás učiť. Sme vyspelejší, máme svoj vlastný rozum. Mám autoritu a dokážem povedať svoj názor aj učiteľovi, čo by si iní možno netrúfli.“

Rodičia ich posielali s ovcami na pašu už ako malých. Vyrástli na poľanách a vychovali ich hory. „Deti dospejú skôr,“ dosviedča mama Katka. „Vedia sa rozhodovať v kritických situáciách. Správanie oviec sa totiž nedá vždy odhadnúť. Nevedia, čo sa stane, a sú tam samy, nemôžu zavolať domov mame. Musia to vyriešiť.“

Ocitli sa tak už v rôznych situáciách. Vy čkávali v búrkach, tŕpli v horúčavách. „Matúš je taký magnet na medvede. Či ide pásť tu alebo do hôr, vždy na nejakého natrafí,“ vraví otec Vlado. Matúš ho živo dopĺňa: „Bol odo mňa asi na dva metre, a keby som nemal pri sebe psov, tak je asi po mne. Bola to totiž medvedica s dvoma mláďatami.“

Pri dozeraní na stádo veková hranica nie je určená, je to individuálne. „Lucia mala napríklad tri roky, keď so mnou začala chodiť a pomáhala mi ovce zaháňať,“ hovorí Vlado.

Lucia pri starostlivosti o koňa. Snímka: Martina Halúsková

Ich mamina však vysvetľuje, že o tom rozhoduje aj povaha. „Napríklad našu osemročnú Kláru by sme nemohli poslať, hoci ostatní už v jej veku chodili. Je citlivejšia a bojí sa. Ušla by domov a ovce by tam nechala. Bola by tým poznačená a pripúšťala by si to. Brala by to všetko na seba.“