Môj ocko je ten najlepší

GPS nám spoľahlivo zahlási, že sme na mieste. Víta nás Adriana (40) na rukách s najmladším synom Matejom (1). Vnútri sa hrajú jeho tri staršie sestričky: Stellka (12), Miriamka (10) a Kristínka (7).

Vedia, prečo sme tu, a tak nám najmladšia hneď oznámi: „Môj ocko je ten najlepší.“ A tak kým príde ocko Ľubo (40) z práce, porozprávali sme sa s jeho sympatickou manželkou Adrianou (40).

ODPOVEĎ NA MODLITBY

„Sme manželia už pätnásť rokov,“ začína rozprávať Aďka, „a verte mi, nebolo to vždy ideálne a jednoduché. Keď som bola slobodná, chodila som do spoločenstva mladých ľudí, ktoré viedli veľmi dobrí kňazi. A raz nám jeden z nich povedal, že sa máme modliť za svojich budúcich manželov.“

Keďže Aďka v sebe cítila túžbu vydať sa a založiť si rodinu, zobrala to ako výzvu a odvtedy sa pravidelne na tento úmysel modlievala.

„Neprosila som o princa na bielom koni, ale o muža, ktorý by si vážil mňa aj naše deti. V prvom rade som chcela, aby bol veriaci, priateľský, obetavý, aby mal pozitívny vzťah k športu. A, samozrejme, aby bol aj navonok sympatický,“ dodáva s úsmevom.

„Rozmýšľala som, či nie som náročná, či nechcem veľa. Ale Boh ma vypočul. Ľubo je presne taký,“ prezradí a nahlas sa zasmeje. S Ľubom sa spoznali na prvom diecéznom stretnutí mladých v Levoči.

Skamarátili sa a začali sa stretávať. Bol to čas vzájomného spoznávania a hľadania. Keď sa raz Aďka vrátila z duchovných cvičení, uvedomila si, že Boh ju volá do manželstva, a tak začali s Ľubom spolu chodiť.

No ako sa hovorí, nebolo to hneď to pravé orechové. Spočiatku sa jej zdal namyslený a vzťahu nedávala veľkú šancu. Málo s ňou komunikoval, no po čase zistila, že je úplne iný, než si myslela.

Bol priateľský, vtipný, veľmi spoločenský, hral na gitare a bol aj športovec. Ich vzťah fungoval dva roky na diaľku, čo bolo pre oboch dosť náročné. Boh im však dal silu vydržať, a tak sa po piatich rokoch vzali.

TÚŽBA PO DIEŤATKU

Nakŕmený Matej už spokojne spinká v postieľke. Dievčatá sa na narodenie bračeka veľmi tešili. Každý deň mamke pomáhajú.

Hlavne najstaršia Stellka, ktorá sa ochotne chytí do akejkoľvek práce, najmä ak ide o pečenie. A tak si mamka Aďka môže aspoň na chvíľu odpočinúť.

Túžili Ondrušovci od začiatku po veľkej rodine? „Hneď po svadbe sme plánovali dieťatko, ale neprichádzalo to. Všetci známi, ktorí mali svadbu až po nás, už dávno kočíkovali, a my stále nič,“ spomína Adriana so smútkom v hlase.

„Pýtala som sa Boha, kedy už príde rad aj na nás, či vôbec chce, aby sme mali aspoň jedno dieťa. Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie.“

Po dvoch rokoch trápenia všetko vložili do Božích rúk. A keď sa raz Adriana vracala domov z lekárskej kontroly, rozhodli sa s manželom zastaviť v Litmanovej.

Bol marec a prosili Pannu Máriu, aby sa aj oni mohli stať rodičmi. A presne do roka sa im narodilo prvé dieťatko. Dcérka. Dali jej meno Stella. Hviezda. Vytúžená a vymodlená.

„Dnes máme štyri deti. Vždy som túžila po veľkej rodine. Ja sama z takej pochádzam,“ vysvetľuje.

„Po tretej dcérke som veľmi váhala, či mať ešte štvrté dieťa. Nastúpila som do práce. Ale veľmi nám pomohli starí rodičia. Sme Bohu vďační za naše deti. Najmä za to, že sú všetky zdravé.“

ZODPOVEDNÝ A MILUJÚCI OTEC

Do našej priateľskej debaty sa zapája Ľubomír, ktorý medzitým prišiel z práce. Deti ho s nadšením vítajú.

„Otcovstvo pokladám za veľkú milosť. Znamená pre mňa lásku k deťom a zároveň zodpovednosť za ich výchovu,“ začína hovoriť o svojej role otca.

„Ak by som nemal dôveru v Boha, že aj moje chyby a zlyhania môže obrátiť na dobro, tak by som ako otec rodiny prežíval veľký strach. Tak ako sa deti spoliehajú na svojich rodičov, ja sa spolieham na Božiu pomoc v otcovstve. Vnímam ho ako nezaslúžený dar,“ vysvetľuje ďalej.

„Ľubo je veľmi dobrý otec. Je spravodlivý, vždy ochotný pomôcť, váži si nás, je mojou oporou. Je presne taký manžel a otec, akého som vždy chcela, za akého som sa modlila. Vo vzťahu k deťom je zodpovedný, milujúci, obetavý. Vie byť tiež prísny, a keď treba, tak sa aj nahnevá,“ dopĺňa Aďka a zasmeje sa.

Dievčatá na ocka nedajú dopustiť. Vždy sa tešia, keď je doma a môžu s ním tráviť čas. Keďže Ľubo je kuchár, veľmi rady s ním varia. Užívajú si aj chvíle pri spoločenských hrách či najnovšie dokonca pri florbale.

Ocko Ľubo zároveň slúži ako kantor v kostole a dievčatá s ním veľmi rady spievajú. Miriamka má veľkú radosť, keď s ním môže v dome majstrovať. Aspoň má pomocníčku, kým malý Matej dorastie.

Ľubo chodí so svojimi deťmi liezť na lezeckú stenu a rád s nimi trávi čas aj doma. Snímka: archív Ondrušovcov

DETI AKO POŽEHNANIE

Keď po svadbe dieťatko neprichádzalo, túžba po ňom v Ľubovom srdci rástla. O to väčšia bola jeho radosť, keď prišla na svet vytúžená Stellka.

„Bol som Bohu za ňu neskutočne vďačný a zároveň som jej narodenie vnímal ako prejav jeho dôvery voči mne, keď mi doprial stať sa otcom,“ vracia sa v spomienkach do minulosti.

„Je to neopakovateľný pocit, keď vám dajú do náručia malé bezbranné dieťatko. Prvé pohľady, prvé dotyky, prvý plač, prvý úsmev... Skrátka, bola prvá,“ usmieva sa na dnes už dvanásťročnú Stellku.

A ako vnímal narodenie syna? „Pravdupovediac, keď som sa dozvedel, že opäť čakáme dieťatko, bol som zmierený s tým, že to bude zase dievča. Veď Aďka má štyri sestry a matematika nepustí,“ zasmeje sa nahlas.

Na narodenie prvého syna sa veľmi tešil, no Aďka mala obavy, či to zdravotne zvládne. To, že sa narodí chlapček, sa rozhodla Ľubovi oznámiť vskutku originálne.

Do malej škatuľky vložila modré topánočky a fotografie z ultrazvuku, na ktorých bolo vidieť pohlavie bábätka.

„Dojalo ma to. Zaplavila ma obrovská radosť a veľmi som Bohu ďakoval. Či je Matej naše posledné dieťa, to neviem,“ konštatuje a opäť sa nahlas zasmeje.

BOH NA PRVOM MIESTE

Ondrušovci sa v otázke priorít jednoznačne zhodujú. Najdôležitejšie je pre nich hľadanie Božieho kráľovstva.

Pre Ľuba ako otca rodiny je najdôležitejšie odovzdať deťom živú vieru a osobné svedectvo o tom, že Boh je dobrý, že ich miluje a že sa o nich v každej situácii postará.

No zdôrazňuje, že to nie je vždy ľahké. Ako každý človek, aj on priznáva, že často padá ako otec aj ako manžel. Preto v ich rodine hrá dôležitú úlohu odpustenie.

„Najkrajšie pre mňa je, keď zažívam toto odpustenie, keď dostávam novú šancu. To je pocit na nezaplatenie,“ prezrádza Ľubo.

Veľkým vzorom mu je jeho otec, ktorého ako malý chlapec málokedy videl nahnevaného. „Bol športovec, futbalista a to som po ňom zdedil aj ja. A určite aj niečo zo správania. Najmä nerozhodnosť. A tiež chodenie po úradoch, to on nikdy nemal rád,“ opäť sa nahlas zasmeje.

Dodáva, že otec im s čímkoľvek ochotne pomôže. Je najlepší starý otec, akého si môže pre svoje deti želať, keďže Aďkin otec už nežije.

Je pracovitý a trpezlivý. Pri stavbe domu im pomáhal takmer so všetkým. Pre Ondrušovcov je veľkou oporou a za jeho pomoc sú mu veľmi vďační.

Snímka: archív Ondrušovcov

ČAS S DEŤMI JE NADOVŠETKO

Času, ktorého trávia Ondrušovci spolu ako rodina, je dosť málo. Bývajú desať kilometrov od Popradu a deti vozia do školy v meste. Tam majú aj krúžky. Aspoň cez víkendy sa však snažia byť viac spolu a niekam vyraziť.

„Teraz, keď je už teplo, radi trávime čas v prírode, chodíme na bicykle alebo na výlety, ktoré organizuje naša farnosť,“ hovorí Ľubo.

Deti vedie k láske k športu. V zime korčuľujú, sánkujú sa a ako správni Tatranci – lyžujú. Pre ocka Ľuba je relax aj záhradka a práca okolo domu, ktorej je vždy dosť.

Okrem toho je kantorom v kostole a obdivuje krásu byzantského obradu v jeho hĺbke, symbolike a pestrosti. Hudobný talent po ňom zdedili aj dievčatá.

Najstaršia Stellka rada spieva, hrá na klavíri a tancuje. Miriamka zasa kreslí, tancuje, no najradšej zo všetkého hrá na flaute. Má tiež jednu netradičnú záľubu: pletenie vrkočov.

Svoje umenie nám s radosťou predviedla na mladšej sestričke. Kristínka má tiež originálnu záľubu – lezeckú stenu. Vždy, keď sa jej naskytne príležitosť, tak ju určite využije.

Najmladší Matej má rok. Je veselý a hravý. Z hračiek obľubuje lopty a autíčka a práve objavuje ten svoj detský svet. Obaja rodičia sú hrdí na svoje deti a veria, že z nich vyrastú dobrí ľudia.