Dobre rozbehnutý vlak k Pánovi

Nájsť rímskokatolícku faru na zvolenskom námestí nebolo vôbec ťažké. Podľa informácií, že sa nachádza vedľa Divadla Jozefa Gregora Tajovského, sme šli takmer na istotu. V meste pod jasnou modrou oblohou vylákalo  jarné slnko ľudí do ulíc. Darmo, jar je už blízko.

„Nech sa páči, už vás čakáme,“ preruší naše myšlienky veselý hlas zvolenského dekana. Po chvíľke už sedíme vo veľkej spoločenskej miestnosti a  dozvedáme sa, že okrem Kostola sv. Alžbety, ktorý sa nachádza len kúsok od budovy fary, sú súčasťou farnosti aj filiálky Lieskovec a Zolná.

„Z freskovej výzdoby kostola v Zolnej stoja za povšimnutie najmä dve. Najmladšia je freska svätého Valentína a najstaršia svätého Juraja. Viete, že si ju prišiel pozrieť aj britský kráľ Charles, keď bol ešte princom?“ pýta sa dekan Kraus s úsmevom.

„O tomto obraze veľmi rád hovorím. Pretože Juraj síce bojuje s drakom a porazí ho, ale na obraze je jaskyňa, z ktorej vykúkajú hlavy dvoch dračích mláďat. Teda zlo nestačí poraziť iba raz. Rozmnožuje sa a je potrebné proti nemu bojovať neustále.“ Mať to na mysli je aktuálne hlavne v Pôstnom období.

V MESTE JE TO PESTREJŠIE

Dekan Jozef Kraus pôsobí vo Zvolene tretí rok. Je to jeho prvá mestská farnosť, predtým pôsobil len na dedinách. A tak bolo pre neho zo začiatku ťažké zvyknúť si na mestský štýl. „V meste býva viac svätých omší v nedeľu. Na dedine len jedna. Preto sa tam ľahšie komunikuje s ľuďmi,“ vysvetľuje. „Na omšiach som mal predtým pred sebou vždy tých istých ľudí, s ktorými som sa vedel rýchlo skontaktovať. A zrazu som prišiel do mesta. Na každej omši som videl nové tváre. Nikoho som nepoznal,“ hovorí a zasmeje sa – teraz je to už oveľa lepšie.

Na druhej strane však vidí aj výhody pastorácie v meste. Čím viac ľudí, tým väčšia pravdepodobnosť, že sa niekto zapojí do farských aktivít. „Na dedinách to bolo viac-menej o tých istých ľuďoch. Teraz je to pestré.“ Dekan vníma Zvolenčanov ako ochotných rozvíjať svoje kresťanstvo. A tak sa o ich budúcnosť nebojí. Do kostola prichádza veľa rodín s deťmi a tiež mladí ľudia.

MISIE ZANECHALI OVOCIE

Keď dekan do zvolenskej farnosti nastúpil, rozbiehali sa prípravy na misie. Oslovili redemptoristov a celý rok sa v kostole modlili za to, aby sa vôbec mohli uskutočniť. Stále totiž zúril kovid. S odstupom času konštatuje, že modlitby boli nielen vypočuté, ale misie priniesli aj úrodu.

„Ľudia akoby chytili druhý dych. Po kovidových časoch boli takí vyprahnutí, že zrazu túžili stretávať sa. Spoločenstvo pri redemptoristoch nám ponúklo kurz Objav Krista. Ľudia sa viac spoznali a rozhodli sa, že budú vo farnosti nápomocní. Niektorí sa zapojili do upratovania kostola, ženy pomáhajú vo farskej kancelárii, muži organizujú rôzne brigády alebo poslúžia svojím autom.“

Je potrebné spojiť sa, vytvoriť jednotu, aby farnosť dýchala celými pľúcami, hovorí. Záleží mu na tom, aby spoločenstvá neboli uzavreté a nežili len pre seba, ale aby sa vedeli navzájom prepojiť a ťahať za jeden povraz. Vtedy bude podľa neho farnosť živým organizmom.

VEĽKÝ ZÁUJEM O SVIATOSTI

Ľudia sa tam vraj veľmi radi spovedajú. Kedykoľvek si dekan sadne do spovednice, má čo robiť. Najmä počas prvopiatkového týždňa alebo pred sviatkami. Vtedy sú zástupy kajúcnikov ešte väčšie. „Do Zvolena prichádzajú aj ľudia z okolitých dedín – idú k lekárovi alebo na nákup. A vedia, že o 12.00 je svätá omša a pred ňou sa spovedá. A tak si vybavia všetko naraz,“ usmieva sa.

„Dnes sa často hovorí, že ľudia prestávajú chodiť do kostola. Ale ja si to nemyslím. Skôr naopak. Vidím veľký záujem o sviatosti. A to ma teší.“ Sviatostný život sa nepochybne odráža na celkovom živote farnosti. A tak vo Zvolene funguje veľa modlitbových spoločenstiev, napríklad Modlitby otcov, Modlitby matiek, saleziánski spolupracovníci, ružencové spoločenstvo, Spoločenstvo Ježišovho veľkňazského Srdca či spoločenstvo Emanuel.

Nezastupiteľné miesto majú aj mimoriadni rozdávatelia svätého prijímania. „Máme rozdelené služby,“ pridáva sa do debaty jeden z akolytov Marián Drugda. „Chodíme do nemocnice a do domova sociálnych služieb. Prejdeme všetky oddelenia, dáme chorým sväté prijímanie, zapíšeme si, kto potrebuje svätú spoveď alebo zaopatrenie sviatosťami.“

KAŽDÝ SI PRÍDE NA SVOJE

Vo zvolenskej farnosti majú stretká deti, mládežníci aj miništranti. Tí sa stretávajú každý piatok. Keď sú veľké sviatky, prichádzajú aj starší miništranti, ktorí už sú na vysokých školách alebo ženatí. Podľa dekana však nestačí, že sú, ale je potrebné sa im venovať, aby zostali.

Tradičné sú aj stretká po prvopiatkovom týždni – pondelky majú lektori, utorky akolyti a  stredy katechéti. Pomáha to udržiavať ich službu živú a  zároveň budovať priateľské vzťahy. „Každé spoločenstvo by chcelo, aby som prišiel medzi nich, ale nie vždy sa to dá,“ hovorí dekan Kraus. „Veľmi obľúbená je nedeľná večerná svätá omša pre mladých. Prichádzajú aj študenti, ktorí poobede pricestujú do Zvolena a už sú na internátoch.“

V meste je tiež cirkevná základná škola. Náboženstvo v nej vyučuje kaplán. V  škole majú kaplnku, v ktorej sa pravidelne slúžia sväté omše. Veľmi dobrý ohlas má u veriacich oslava dňa rodiny. Organizujú ho v  areáli bývalého kňazského seminára v Badíne. Je tam veľký priestor, a tak môžu prísť všetci, ktorí majú čas a chuť zabaviť sa.

DIVADELNÉ PREDSTAVENIE

Zvolenská farnosť je originálna tým, že v deň odpustovej slávnosti sa v kostole pravidelne hráva divadlo. Keďže farnosť je zasvätená svätej Alžbete Uhorskej, ktorej sviatok pripadá na 17. november, v tento deň je aj štátny sviatok. A tak je väčšia pravdepodobnosť, že ľudia si nájdu čas a prídu nádejných divadelníkov podporiť.

Za skvelou myšlienkou stojí dlhoročná organistka Lívia Sebiňová. Má veľmi pozitívny vzťah k umeniu a  farské divadlo pod jej záštitou funguje už desať rokov. „Vždy si vyberieme príbeh svätca súvisiaceho s rokom, ktorý vyhlási pápež. Teraz máme Rok modlitby. Ale príbeh ktorého svätca to bude, to vám neprezradím,“ hovorí s úsmevom Lívia.

Sama príbeh nielen vymyslí, ale napíše aj scenár a celé predstavenie režíruje. „Nie je to len o mne,“ hovorí však skromne, „za predstavením stojí celý tím ľudí. Už teraz sa šijú kostýmy, chystajú sa kulisy a všetko, čo budeme potrebovať. Predstavenie sa spája aj s hudbou a tancom. A pre veľký úspech ho zvykneme reprízovať ešte na konci Vianočného obdobia.“

Dekan Kraus túto divadelnú tradíciu vníma ako jednu z príležitostí budovania jednoty a dobrých vzťahov vo farnosti.

VYRAZIŤ NA KRÍŽOVÚ CESTU

Pôstne obdobie je pre Zvolenčanov výzvou dobre sa pripraviť na Veľkú noc. Ako jednu z možností využívajú pobožnosť krížovej cesty. Veľmi obľúbené sú tie mimo kostola. „Objednáme autobus a vyrážame. Tento rok sme boli na kalvárii v Hriňovej a v Novej Bani,“ hovorí zvolenský dekan.

Akolyta Drugda dodáva, že populárna je aj krížová cesta, ktorú máva mládež na Zelený štvrtok. „Po obradoch sa zavezú do Sliača a potom idú pešo do Zvolena. Cestou sa modlia jednotlivé zastavenia.“ Tento rok dokonca prijali výzvu zapojiť sa do takzvanej extrémnej krížovej cesty. Konáva sa na viacerých miestach Slovenska a je naozaj len pre odvážnych a fyzicky zdatných.

Putuje sa totiž v noci a čelovka je nevyhnutná. Cesta má približne 30 – 40 kilometrov. Aby modliaci sa nezablúdili, terén je vopred obhliadnutý a účastníci majú aplikáciu, ktorá ich naviguje. Každý si vyrobí svoj kríž z dreva a ten si cestou nesie.

Milú krížovú cestu pripravujú aj deti z cirkevnej školy. Trvá asi hodinu, sú poobliekané v originálnych kostýmoch a  nechýba na nej detský spevokol. Za spomenutie stojí originálny koncert – príbeh o Ježišovi, ktorý mládež hráva na Kvetnú nedeľu. Má rockový nádych a je zameraný na utrpenie Krista.

V RODINNEJ ATMOSFÉRE

Hoci do Veľkonočného trojdnia vstupujú vyťažení spovedaním, samotné sviatky a  prípravy na ich slávenie prežívajú s pokojom. Dobrou pomocou sú miništranti, najmä tí starší a skúsení, ktorí na sviatky prídu domov. Každý deň si spravia stretnutie s mladšími a nacvičujú obrady jednotlivých dní.

„Pristupujú k tomu veľmi zodpovedne. Každý je rád, že môže niečím prispieť. Ja mám dvoch synov, ktorí sú už vysokoškoláci,“ hovorí Marián Drugda, „a vždy sa veľmi tešia, keď prídu na Veľkú noc domov a môžu miništrovať.“

Aj dekan Kraus sa veľmi teší, že sa na svojich farníkov môže spoľahnúť. Hovorí, že nasadol už do rozbehnutého vlaku. Jeho cieľom je len udržať ho v koľajach a cestujúcich bezpečne sprevádzať na ceste, ktorú im Pán pripravil.