Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane

Tradície a  zvyky tvoria neodmysliteľnú súčasť nášho národa. Mnoho ľudí s úctou prijalo učenie svojich rodičov a starých rodičov, aby ním obohatili svoj vlastný pohľad na svet. Línia, ktorej korene siahajú do dávnych čias, tak pokračuje.

ODOVZDANÁ SLUŽBA

„Keď ukrižovali Pána Ježiša na Golgote, strážili ho vojaci. Od toho sa odvodila tradícia, že hasiči strážia hrob,“ vysvetľuje pôvod starej tradície požiarnik Ján Davidík. „V piatok spolu s kňazom nesieme monštranciu do svätostánku, ktorý sa nachádza nad Božím hrobom. Po obradoch Veľkého piatka máme rozdelené služby – až do Veľkonočnej vigílie.“

Pri hrobe sa vždy po polhodine striedajú dvaja, spolu s nimi je tam jeden miništrant a jeden skaut. Pre dobrovoľných hasičov z Varína je to úprimná a  odovzdaná služba. Sebe aj ostatným pripomínajú veľké udalosti, ktoré sa stali. Aj to, že viera zasahuje takú hĺbku a výšku, kde sa už neopierame o prostriedky, ktoré nám ponúka tento zmyslový svet.

MNOHO GENERÁCIÍ

Varínski hasiči takto slúžia veriacim už 150 rokov, aby upozorňovali na to, čo sa stalo, a stvárnili to, čomu veria. Mimo ich profesionálneho pôsobenia je táto ich prítomnosť pri veľkonočných slávnostiach najbadateľnejšia. Ľudia si vďaka ich službe a dôstojnosti môžu lepšie uvedomiť význam a výnimočnosť prežívaných sviatkov.

„Tradícia farnosti prospieva. Mladí obdivujú hasičov a rovnako aj starší. Sú radi, že sme nezabudli na tradíciu, ktorá je tu už veľa generácií. Tak ako robíme my teraz, robili aj naši predchodcovia hasiči. Malé deti to tiež zbožňujú,“ hovorí Ján Davidík.

UNIFORMA A VÝMENA STRÁŽÍ

Symbolika sa ukrýva aj v rovnošate, ktorú novodobí strážcovia hrobu nosia. Okrem toho, že je pútavá a zaujímavá, priamo odkazuje na ukrižovanie Krista.

„Uniforma je veľmi zameraná na tradíciu. Na oficiálnych udalostiach nosíme slávnostnú jednotnú uniformu modrej farby, s čiapkami. Tieto uniformy nosíme aj pri Božom hrobe. V zbore však máme aj tradičné uniformy prispôsobené na cirkevnú službu. Pozostávajú aj z prilby a dlhej kopie. Ježiša prebodli kopiou a z boku mu vyšla krv a voda. Preto je aj voľba tejto rovnošaty veľmi symbolická.“ Farníci hovoria, že neraz už v kostole čakali dlhšie, len aby mohli vidieť výmenu stráží. Prebieha v najväčšej dôstojnosti. „Výmeny si nacvičujeme. Pod farou máme stanovište, kde čakáme a pripravujeme sa. Veliteľ potom vydá rozkaz, vezme so sebou dvoch hasičov azačne sa výmena stráží. Tak robíme v piatok aj v sobotu,“ opisuje Ján Davidík.

KOLENAČKY K HROBU

Čas pri hrobe potom strávia v modlitbe, no vnímajú aj okolie. „Keď sa človek modlí, nevšíma si nijaké kuriozity. Za tú polhodinu však vidím veľa. Chodia mamičky a oteckovia s deťmi. Ľudia sa prichádzajú pomodliť a pokloniť. Niekedy prídu starší, ktorí si nemôžu kľaknúť, aby pobozkali a uctili si kríž. Vtedy im hasiči pomôžu a kríž zodvihnú. Ku krížu sa chodí kolenačky a po odchode môže veriaci dobrovoľne prispieť na Boží hrob. Tieto milodary idú potom do Svätej zeme na udržiavanie Božieho hrobu.“

Svoju službu ukončia na Svätú sobotu. „Stojíme vonku pri ohni, od ktorého sa zapaľuje paškál. Po veľkonočnej vigílii vytvoríme koridor pre kňaza a miništrantov, a keď nesú kríž, zasalutujeme. Potom ideme po dedine s baldachýnom. Prechádzame k štyrom kaplnkám, ktoré smerujú k štyrom svetovým stranám. Kňaz nesie vtedy monštranciu a požehná celú dolinu.“

Ján Davidík ďalej opisuje, ako precízne k tejto časti v zbore pristupujú, aby niesli baldachýn dôstojne. Roky praxe ho naučili, ako správne držať tyče, ako sa vyhýbať prekážkam na ceste či ako sa prispôsobiť chôdzi kňaza.

ZAŽIŤ TO, ČOMU VERÍ

Pre Jána Davidíka je tradícia stráženia hrobu vzácna. „U hasičov som už takmer 50 rokov, a odkedy som nastúpil, každý rok stojím pri hrobe. Teraz budem mať 77 rokov. Občas sa mi už ťažko stojí, ale zvládam to.“

Ján Davidík strávil veľa času skúmaním zvláštneho tajomstva Veľkej noci. Ako strážca hrobu mal každý rok príležitosť pochopiť zázrak zmŕtvychvstania cez svoju skúsenosť služby. Na vlastnej koži mohol zažiť to, čomu verí. Preto majú aj veriaci možnosť prísť sa pokloniť k hrobu.

Za obradmi sa tak naučil vidieť hlbší význam a chápať ich zmysel. Rozpráva aj o tom, že hasiči sa nedali zastaviť ani v náročných časoch. V ich zbore boli kresťanské hodnoty a tradície veľmi hlboko späté s ich službou. „Strážilo sa aj za totality. Iba komunistom to nejako nepasovalo, a tak to bolo náročnejšie.“

MODERNÝ FILTER

Svet okolo nás sa už mnohokrát zmenil. Vystriedali sa prelomové ideológie, moderné filozofie vznikali a zanikali. Kresťanstvo je tu však už vyše dvetisíc rokov. Vo vzácnom dedičstve tradícií sa ukrýva niečo trvalé, čo ich ochránilo pred prchavými trendmi.

Aby sme to uvideli, musíme sa naučiť správne pozerať. Každé obdobie má svoj špecifický filter a máme ho aj my. Preto sa nám kresťanské tradície občas môžu javiť ako prežitok, no pri bližšom pohľade sa zjaví ich podstata.

„Tieto tradície sú tu zaužívané roky, celé generácie, dávno pred nami a dávno predtým než sa založili prvé kroniky,“ hovorí Ján Davidík. „Niektorí ľudia si to nedajú ujsť. Či prší, alebo nie, idú do kostola aj do sprievodu. Je však pravda, že mladšia generácia už nemá taký veľký záujem. Veci sa menia. Kedysi, keď niekto vstúpil do hasičského zboru, to bola česť.“ Dnes je to už podľa neho niečo normálne.

NÁDEJ A PODPORA

„Vďaka Pánu Bohu, ešte nás chodí dosť na svätú omšu a aj mladí sa ako-tak zapájajú,“ hovorí a dodáva, že aj v ich zbore je stále aktívna aj mladšia generácia. „Je nás 54 starých hasičov. Máme ale štrnásť mladých, jedno dievčenské a jedno chlapčenské družstvo.“

Veľmi ho tešia úspechy mladých dobrovoľných hasičov, ktorí sa zúčastňujú na mnohých súťažiach a sami organizujú podujatie Pohár starostu obce Varín, ročne naň prichádza okolo 50 hasičských zborov z domova aj zo zahraničia. Domáci tím si neraz odtiaľ odniesol pohár víťazov.

Nádej vidí aj v cirkevných službách. Nech už sú hasiči v zbore rôznych názorov a postojov, na jednom sa dohodnú. „Medzi dobrovoľnými hasičmi sú aj neveriaci. Ale aj tak ide k Božiemu hrobu každý – aj neveriaci. Mladší hasiči strážia od pätnástich rokov.“

KEĎ ZOMRIE POŽIARNIK

Tradície sú tu pre ľudí veľmi dôležité. A aj nás by lojalita dobrovoľných hasičov mohla inšpirovať nájsť podporu a silu v tom, čo je nemenné a stále aj v najťažších časoch. Aj o takejto skúsenosti rozpráva Ján Davidík.

„Keď zomrie požiarnik, odprevadíme ho. Stojíme v uniformách pri rakve na cintoríne. Keď sa dáva telo do jamy, hasičská Tatra 148 zatrúbi a hasičské Iveco jej odpovie. Potom zatrúbi druhýkrát a znovu dostane odpoveď. A  keď sa rakva položí do hrobu, Tatra 148 poslednýkrát zatrúbi, na čo Iveco poslednýkrát odpovie.“