Niečo dobré v tebe je, musíme to nájsť

Dočasní obyvatelia do spomínaných zariadení prichádzajú z rôznych príčin. Nevhodné správanie, ľahšie delikty či ťažšie skutky, ktorých sa dopustili. Účel je jasný – napraviť, polepšiť sa. Dlhé dni tu neraz prežívajú nielen samotní „vinníci“, ale aj zamestnanci.

ZÁUJEM O PROBLÉMOVÝCH

Šestnásť rokov pôsobí ako duchovný správca v Ústave na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých v Sučanoch don Juraj Malý. Predtým tam chodil štyri roky ako dobrovoľník. Salezián telom aj dušou nám porozprával o svojej práci s chlapcami, ktorí zišli z cesty na pokrivený chodník.

Verný nasledovník dona Bosca sa riadi jeho heslom: „Daj mi duše, ostatné si vezmi“. „Problémové deti ma zaujímali odmalička. K povolaniu ma priviedla mama. Mala kolegyňu, ktorá mala problémového syna.

Raz sa dohodla s mojou maminou, že s tým chlapcom strávime prázdniny, lebo ho potrebovala ‚ukočírovať‘. Podarilo sa mi to a odvtedy mi to zostalo,“ spomína s úsmevom na začiatky svojho apoštolátu Juraj.

KEĎ ZLYHÁVA RODINA

Korene výchovných problémov sa začínajú podľa neho v rodine, ktorá, žiaľ, práve v období, keď sa formuje osobnosť človeka, často zlyháva.

„Veľká väčšina týchto chlapcov je z neúplných, rozvrátených rodín. Tam, kde chýba základ, môžete ťažko čakať niečo navyše. Niekedy sa ani nečudujem, že sú takí, akí sú. Nemali správny vzor, príklad, hovorievam, že sú vykorenení. Často im rodičov nahrádzali kamaráti a partia.“

Trest si odpykávajú za viac či menej závažné skutky. Podľa toho majú aj jeho dĺžku a stupeň stráženia. Don Juraj považuje za veľmi dôležité nájsť to dobré, čo v nich ešte ostalo. V duchu dona Bosca stavať, pracovať na tom, čo vedia robiť.

Aj za múrmi väzenia sa z neveriacich stávajú kresťania. Na snímke biskup František Rábek vysluhuje sviatosť birmovania. Snímka: archív Juraja Malého

APOŠTOLÁT CEZ PRÁCU

„Celý svoj apoštolát robím cez prácu a ku každému prichádzam práve cez ňu. Nie som veľký kazateľ. Viem chlapca ohodnotiť a pracovať s ním, len musím zistiť, čo v ňom je. Niekedy je to však problém, mnohí nemajú ukončenú ani povinnú školskú dochádzku. Chýba im pocit zodpovednosti, nemajú osvojené žiadne návyky. Stretol som sa aj s takými, ktorí nevedeli ani čítať. Preto je dôležité dať im vzdelanie,“ vysvetľuje.

Kompetentní si uvedomujú, že ak majú mladí vzdelanie, majú do budúcnosti „chlieb v rukách“. Preto vo väznici zriadili učňovské vyučovanie i školskú prax. Vyučujúci z odborných škôl z okolia Sučian za nimi dochádzajú, prax vykonávajú priamo v dielňach v areáli ústavu.

Z odsúdených, ktorí si na slobode nestihli urobiť žiadnu školu, sa tak postupne stávajú kuchári, stolári, murári, maliari či zámočníci.

„Chlapci majú často prevrátené hodnoty a hanbia sa za to, že ich mama pracuje napríklad pri pokladni. Myslia si, že len práca pri počítači a s počítačom je dôstojná práca. Snažíme sa ich vyviesť z toho omylu, veď remeslom sa dá dobre uživiť. A nájsť dobrého remeselníka je dnes ťažké,“ dopĺňa väzenský duchovný.

Don Juraj Malý je väzenským duchovným. Hovorí, že prvotné príčiny problémovej mládeže vznikajú najmä v rodine.Snímka: Lívia Dvorská

HOVOR VŽDY PRAVDU

V ústave možno nájsť široké spektrum ľudských osudov. Otec Juraj hovorí, že hoci sa dopustili zla, treba k nim pristupovať ako Kristus – niekedy nekompromisne a dôrazne –, ale prejaviť im aj lásku. Sú tiež Božie deti.

Vo väznici majú šancu napraviť sa a prepracovať sa z horšieho stupňa do lepšieho. Napríklad dobrým správaním či snaživou prácou. Don Malý vo svojom povolaní dosiahol hodnosť majora. V budove za mrežami má ako zamestnanec zariadenia prístup na všetky miesta.

Nebojí sa fyzického napadnutia či niekedy nepríjemných slovných útokov, skôr je u väzňov ťažké rozlíšiť účelové správanie. Či snahu o zlepšenie odsúdený iba hrá, aby získal nejaké výhody a úľavy, alebo má naozaj úprimný úmysel polepšiť sa.

„Odsúdeným vždy aj s kolegami zdôrazňujeme, aby za každých okolností hovorili pravdu. Nech je akokoľvek tvrdá. Aj keď hovorí proti nim. Len tak im dokážeme pomôcť, hoci si to spočiatku neuvedomujú,“ konštatuje.

DUCHOVNÉ PREPOJENIE

V sučianskej väznici je vyše päťsto odsúdených. Okrem mladistvých aj dospelí muži či ženy. S každým z nich nemá z časového hľadiska šancu stretnúť sa. Avšak s tými, s ktorými prichádza do styku, sa rád duchovne prepojí na svätej omši, spovedi či pri duchovnom rozhovore.

Tie môžu odsúdení ústavu absolvovať každý deň. Niektorí bohoslužbu aj aktívne obohacujú miništrovaním, hrou či spevom. Alebo pred veľkými sviatkami nacvičujú duchovný program.

Najnáročnejší deň je pre dona Juraja vždy nedeľa. Plných osem hodín sa venuje iba duchovnej službe. Na druhej strane je rád, keď majú o ňu záujem.

Väzenská kaplnka je miestom požehnania a premien sŕdc. Snímka: archív Juraja Malého

Z NEVERIACICH KRESŤANMI

Počas dlhoročnej praxe zažil aj za mrežami viacero prípadov obrátenia. Z neveriaceho, ktorý úplne odmietal vieru, na praktizujúceho kresťana. Mnohí predtým vieru nepoznali a sviatosti prijali práve za mrežami.

„Mnohí uväznení často kňazov odmietajú, pritom sa so žiadnym ani nestretli. No po takomto stretnutí viacerí zmenili názor,“ konštatuje don Malý. A hneď pridáva aj konkrétny príklad.

„Pamätám si na jedného čerstvého väzňa, ktorý hneď na začiatku vyhlásil, že on farára nepotrebuje. Ja som mu povedal: Vidíš, kvôli takýmto som sem prišiel. Napokon sme sa stali veľkými kamarátmi. Na mladistvého mal dosť dlhý trest, vyše päť rokov. Keď už bol vonku, tak som ho zosobášil a pokrstil mu dieťa. Dodnes si telefonujeme,“ hovorí s úsmevom Juraj.

Sú však aj takí, ktorí názor na kňazov a Cirkev nezmenia. Otec Juraj ich nechce presviedčať nasilu. Treba si ich niečím získať.

„Pre mnohých je apoštolátom už to, keď sa chcú so mnou len tak porozprávať o živote a vypiť si kávu. Alebo si zahrať karty. Vieru nemusíme vôbec spomínať, veď stačí moja prítomnosť. Takto si ich ‚nalomím‘ a už je na mne, ako s ním budem ďalej pracovať,“ dodáva väzenský duchovný.

DOBRO EXISTUJE

V apoštoláte pokračuje don Malý aj po „fajronte“ vo väznici. Zo Sučian sa po osemhodinovej „šichte“ vracia do Ružomberka, aby sa venoval chlapcom v dočasnom domove pre problémových.

Delí sa s nimi o bývanie, starosti aj malé úspechy. Špecializované zariadenie Dorka, ako tento domov na polceste volajú, je jeho splnený sen. Postaviť mladých mužov, ktorí opustili brány rôznych zariadení a nemajú sa kam uchýliť, aspoň čiastočne na vlastné nohy.

Dať im zázemie a šancu na nový štart. Aby sa nevrátili do predchádzajúceho prostredia, ktoré ich priviedlo na krivé chodníčky. „Za najťažšie na svojej práci považujem presvedčiť väzňov, že dobro existuje. Aj v každom z nich,“ hovorí don Juraj. Veď hoci sú vo väznici, každý jeden bol stvorený na Boží obraz. „Znamená to, že niečo dobré v tebe je, len to musíme nájsť.“