Stredomorský skvost fenickej kultúry

Giacomo, jeden z farníkov otca Sergia, nás s úsmevom privítal na svojej loďke kotviacej v lagúne Stagnone. Po dlhšom čase to bol prvý deň, čo sa dalo po mori bezpečne plaviť, silný vietor utíchol.

Lagúna je známa nielen ťažbou soli, o ktorej svedčia veterné mlyny na jej horizonte, ale aj jedinečnými podmienkami na kiting. Nadšenci tohto nového adrenalínového športu tam prichádzajú z celého sveta. Asi po pätnástich minútach plavby Giacomo zastavil a pozval nás vykúpať sa.

Na naše prekvapenie bolo more aj kilometer od brehu celkom plytké, voda siahala sotva po plecia. Ako vysvetlil otec Sergio, má vysokú koncentráciu soli, a preto ju mnohí ľudia využívajú na liečivé kúpele, hlavne na liečbu kŕčových žíl.

Vďaka nehlbokej vode sa dá na ostrov prejsť z pevniny peši po zaplavenej ceste. Po ďalšej polhodine plavby sme plní zvedavosti vystúpili na ostrove, ktorý bol vďaka svojej strategickej polohe jednou z najvýznamnejších kartáginských dŕžav na Sicílii.

FENICKÉ DEDIČSTVO

Hneď prvé kroky nás priviedli k ruinám starodávneho fenického mesta. Názov Mozia, ktorý možno preložiť ako kotvisko alebo prístav, odkazuje na charakteristiku mnohých fenických osídlení.

Ležali na malých ostrovoch v blízkosti pobrežia obmývaného plytkou vodou, čo im umožňovalo brániť sa pred nepriateľmi a zároveň bezpečne zakotviť. Dôvtipní a všestranní Feničania, ktorí boli šikovní obchodníci, založili mesto na ostrove v 8. storočí pred Kristom.

Malo výhodnú polohu, lebo ležalo v blízkosti Afriky a na obchodnej ceste do Španielska, na Sardíniu a do stredného Talianska. Čoskoro sa tak stalo jednou z najrozvinutejších fenických kolónií v Stredozemnom mori.

Na ostrove nájdeme prvky gréckej, sicílskej, fenickej i kartáginskej kultúry. Takmer každý kameň má nevyčísliteľnú historickú hodnotu a na ostrove, kde sa darí aj viniču, je vyčlenená miestnosť, kam môžu návštevníci prinášať artefakty a úlomky, ktoré nájdu.

Otec Sergio Devita (64) spravuje viaceré farnosti v Marsale, ktorá je známa mimoriadnou úctou k Panne Márii. Snímka: Martina Grochálová

SVÄTÝ PANTALEÓN

V roku 241 pred Kristom prešla Mozia pod rímsku nadvládu, preto na nej nájdeme tie najstaršie kresťanské pamiatky. V 11. storočí darovali Normani ostrov baziliánskym mníchom, ktorí sa tam usadili a pomenovali ho podľa svojho patróna sv. Pantaleóna.

Otec Sergio vysvetlil, že svätec je na Sicílii, ale aj v južnom Taliansku veľmi obľúbený. Spoločne s veriacimi z kalábrijskej farnosti zasvätenej sv. Pantaleónovi raz zorganizovali spoločnú púť na ostrov Mozia a prežili tam nádherný deň. Tento svätec z 3. storočia žil v Nikomédii v Turecku.

Vyštudoval medicínu a vďaka výchove matky, ale aj starého kňaza Hermolaja našiel vieru a získal pre ňu svojho pohanského otca. Popri lekárskej praxi sa usiloval o uzdravovanie duší.

Stal sa uznávaným a populárnym lekárom, ktorý tvrdil, že za úspechy vďačí spolupráci s najdokonalejším lekárom sveta, ktorým je Kristus. Preto bol zajatý a kruto mučený. Údajne mu pribili ruky k hlave a nakoniec ho sťali. Už v roku 550 bol k jeho úcte postavený kostol v dnešnom Istanbule.

Jeho hlava sa vraj okolo roku 800 dostala do Lyonu a ďalšie ostatky na mnoho miest, ku ktorým patrí aj Katedrála sv. Víta v Prahe. V meste Ravello, južne od Neapola, je uložená ampula s jeho krvou, ktorá sa v deň jeho pamiatky skvapalňuje.

Pôvodný kostol zasvätený sv. Pantaleónovi postavili v stredoveku baziliáni. Súčasný kostolík bol pravdepodobne postavený v 19. storočí. Keď ostrov kúpil Giuseppe Whitaker, všetci obyvatelia sa presťahovali na pevninu, no dodnes ich nazývajú san pantaliari, obyvatelia ostrova sv. Pantaleóna.

HISTORIK S HISTÓRIOU

Práve spomínaný Giuseppe Whitaker sa na konci 19. storočia zaslúžil o vzácne archeologické nálezy a vykopávky. Bol to rozhľadený polyhistor a archeológ so sicílsko-britskými koreňmi. Mozia jeho stopami priam dýcha. Vo  Whitakerovej rezidencii na ostrove je v súčasnosti zriadené múzeum.

Nachádzajú sa v ňom vzácne artefakty z archeológovej zbierky, ale aj ďalšie cenné vykopávky zo západnej Sicílie a talianskych univerzít. Najvzácnejším klenotom je torzo mramorovej sochy mladíka z Mozie z 5. storočia pred Kristom.

No v múzeu sa nachádzajú stovky väčších či menších predmetov, ktoré svedčia o živote tamojších obyvateľov. Medzi nimi sú také kuriozity, ako kamenné sponky do vlasov.

Zaujímavý je aj Whitakerov pôvod, lebo jeho rodina sa historicky venovala vinárstvu, pričom starý otec Benjamin Ingham bol jedným z prvých výrobcov Marsaly. O  celkom prvú Marsalu sa zaslúžil anglický obchodník s vínom John Woodhouse, ktorý chcel konkurovať portugalskému portskému.

Hrou osudu pristál v roku 1770 na západosicílskych brehoch a objavil nesmierny potenciál miestnych vín. V 18. storočí však nebolo jednoduché prevážať víno tak, aby pri prevoze nestratilo na kvalite. Obľube sa preto tešili fortifikované vína s vysokým obsahom cukru a alkoholu, ktoré fungujú ako kvalitný konzervant.

Vino perpetuo, z ktorého Marsala pôvodne vznikala, zrelo roky v tom istom sude, postupne bola časť z neho odčerpaná a naplnená do fliaš, pričom sa sud doplnil ročným hroznovým muštom.

Keďže si chcel byť Woodhouse istý, že víno nestratí na kvalite, pridal doň ešte trochu brandy. Marsala sa tešila veľkej obľube a čoskoro sa do jej výroby pustili ďalší, medzi nimi aj Benjamin Ingham.

Najvzácnejším artefaktom nájdeným na ostrove je torzo mramorovej sochy mladíka z 5. storočia pred Kristom. Snímka: Martina Grochálová

ZÁŽITOK ZMYSLOV

Nadýchaní histórie, ktorá je na tomto mieste doslova hmatateľná, sme sa v tieni stromov usadili na kamene – s malou obavou, či to tiež nie sú vzácne pamiatky. Otec Sergio spolu s Giacomom začali postupne vybaľovať dobroty, ktoré pripravili na náš ostrovný piknik.

Okrem lahodného ovocia, ktoré dozrelo na slnku, a preto bolo nielen šťavnaté, ale aj malo chuť melóna a broskýň, sme sa s radosťou zahryzli do arancini. Táto typická sicílska pochúťka získala síce meno po pomaranči, v skutočnosti však ide o vyprážanú ryžovú guľku plnenú rozličnými lahôdkami.

Napríklad mäsovým ragú či mozzarellou, ale aj artičokmi alebo špenátom. Arancine sa zvyknú predávať ako pouličné jedlo, ktoré je na ostrove veľmi obľúbené a vskutku zasýti. Na naše prekvapenie vybral otec Sergio z tašky aj ľadovú kávu, ktorá bola pripravená na spôsob granity, ďalšej sicílskej delikatesy.

Pripomína sorbet, no je trochu redšia a jemnejšia. Vyrába sa z vody, cukru a ovocia. Pravú domácu granitu sme ochutnali následne v malom bare na ostrove, kde si ju majitelia vyrábajú z vlastného ovocia, a bola dokonalým osviežením uprostred horúceho dňa. Cesta späť bola priam impresionistická.

Naľavo sa v diaľke krútili veterné mlyny, vpredu sa na vlnách ako baletky hojdali desiatky nadšencov kitingu. Základom tohto športu je vlečný drak, po anglicky kite, a hybnou silou vietor.

S ohromením sme sledovali, ako sa milovníci adrenalínu kĺžu po vlnách, niektorí podchvíľou vzlietli, aby vo vzduchu predvádzali svoje športové umenie.

A v tichosti sme premýšľali nad tým, ako úžasne dokáže neveľký stredomorský ostrov na malom priestore integrovať dávnu minulosť aj modernú súčasnosť, obchod, priemysel, náboženstvo, umenie, šport a gastronómiu. Skrátka, všetko, čo patrí k autentickému životu.

Celú fotogalriu nájdete TU.