Bergogliov zoznam (úryvok z knihy)

Krviprelievanie sa odohralo v nedeľu 4. júla približne o druhej hodine ráno, uprostred argentínskej zimy. Kostol sv. Patrika sa nachádza v štvrti Belgrano – v enkláve strednej vrstvy hlavného mesta. Pred farou, kde kňazi bývali, zastavil čierny sedan Peugeot. O niečo ďalej parkovala ďalšia policajná jednotka. Obe vozidlá medzi sebou na diaľku komunikovali pomocou reflektorov až do chvíle, keď agenti zaradili spiatočku a odišli. Podľa niektorých svedkov, ktorí scénu pozorovali z okna, sa všetko odohralo synchronizovane. Iní sa domnievali, že zásahová jednotka tam bola náhodou, lebo ju privolal generál Martínez, ktorý býval neďaleko a obával sa teroristického útoku.

Keď sa hliadka vzdialila, jednotka – patota – začala akciu. V skupine boli štyria. Keď jeden z otcov pallotínov otvoril dvere, strhli ho dovnútra s namierenými samopalmi. Zobudili ďalších štyroch spiacich rehoľníkov. Po urážkach a bitke im kázali pokľaknúť. Bola to skutočná popravná čata.

Mŕtvoly otcov Leadena, Dufaua, Kellyho a dvoch seminaristov Barbeita a Barlettiho zostali ležať na zemi v kaluži krvi, jedna vedľa druhej.

O dva týždne neskôr, 18. júla, boli v Chamicale v provincii La Rioja popravení kňazi Gabriel Longueville a Carlos Murias. O týždeň neskôr v departmente Sanagasta zabili laika Venceslaa Pedersona. Ako sme už spomenuli, biskupa Angelelliho zavraždili práve preto, že pátral po okolnostiach týchto popráv.

„Od tej chvíle sa k nám otec Jorge správal so zvláštnou pozornosťou a láskavosťou. Robil všetko možné, aby nám pomohol prekonať ťažké chvíle,“ hovorí dnes otec Quique. Aj oni cítili povinnosť pomôcť otcovi provinciálovi. Ak aj ostatní jezuiti z kolégia nepoznali pravý dôvod ich prítomnosti v San Migueli, Quique a ďalší dvaja seminaristi už chápali, prečo ich chcel Angelelli zveriť Bergogliovi: aby neskončili rovnako ako otcovia Leaden, Dufau a Kelly, ako seminaristi Barbeito a Barletti alebo ako ďalší, ktorí sa stali obeťami vojenskej zúrivosti.

Bez zbytočného rozruchu a s maximálnou diskrétnosťou „sme spolupracovali s Bergogliom a snažili sme sa pomáhať tým, ktorých predstavoval ako žiakov študijných programov alebo mladých ľudí na duchovnej obnove. My sme vedeli, že sú tam preto, aby unikli prenasledovaniu“.

Koľko ich bolo? „V čase, keď sme bývali v San Migueli, sme sa stretli s asi dvadsiatimi ľuďmi.“

Onedlho po zvolení Bergoglia za pápeža otec Martínez napísal „pápežovi Jorgemu“. Ich vzťah bol stále živý. Quique ho pravidelne informoval o ceste svojho povolania a neskôr aj o svojej pastoračnej činnosti. Aj do Ríma poslal Bergogliovi správy o udalostiach v La Rioji.

„Milý Quique, dostal som dnes Tvoj list z 1. mája. Mal som z neho veľkú radosť. Rozprávanie o sviatku patróna bolo pre mňa závanom čerstvého vzduchu,“ odpovedal mu pápež. „Ja sa tu mám dobre a nestratil som pokoj zoči-voči tej naozaj prekvapivej udalosti, ktorú vnímam ako Boží dar. Snažím sa zachovať si rovnaký spôsob života a konania ako v Buenos Aires. Keby som sa vo svojom veku menil, bol by som smiešny. Nechcel som sa presťahovať do Apoštolského paláca. Chodím tam len pracovať a na audiencie. Zostal som v Dome sv. Marty, kde sme boli ubytovaní počas konkláve. Bývajú tu biskupi, kňazi aj laici. Stretávam sa tu s ľuďmi a žijem normálnym životom: ráno svätá omša pre verejnosť, stravujem sa v jedálni s ostatnými atď. Všetko toto mi robí dobre a chráni ma pred izolovanosťou.“

Bohu vďaka, „Jorge sa vôbec nezmenil,“ hovorí s potešením otec Quique, ktorý v správe nachádza ducha toho tichého hrdinu spred štyridsiatich rokov. A rovnako ako vtedy, Bergoglio prosí stále o to isté: „Prosím Ťa o Tvoju láskavú modlitbu aj o modlitby iných. Pozdravuj Carlosa a Miguela. Nech Ťa Pán Ježiš žehná a Panna Mária ochraňuje. S bratským objatím, Francisco.“

Túto rekonštrukciu potvrdzujú nesčíselné výpovede. Niektoré pochádzajú od diecéznych kňazov, ktorí boli v tom čase v kontakte s jezuitmi. Medzi nich patrí José Luis Vendramin, Carlos Gonzáles a Vicente Ramos. Spomínajú, že v rôznom čase im otec Bergoglio poskytol ochranu a že počas „duchovných cvičení“ v kolégiu v San Migueli boli svedkami príchodov a odchodov ďalších mladých ľudí, ktorí sa ocitli na muške patotas, ozbrojených zásahových skupín, ktoré rozsievali strach po celej krajine.

V jednom rozhovore pre denník L´Osservatore Romano z 28. marca 2013 otec Vendramin, ktorý je teraz farárom práve v diecéze San Miguel, neďaleko budovy, v ktorej sa nachádza jezuitský ústav, spomínal na tieto roky a zvlášť na to, ako sa dozvedel o nebezpečenstve, v ktorom sa ocitli Enrique Martínez a Miguel La Civita. „Bol som v José Clemente Paz, ale chodieval som do seminára v San Migueli, kde bývali tí dvaja. Práve tam, kde bol aj Bergoglio. Historické obdobie, ktoré sme prežívali, bolo naozaj ťažké. Kto nie je Argentínčan, ťažko si to vie predstaviť. Kňazi naozaj veľmi riskovali, pretože patrili medzi ľudí, čo hovorili o slobode v čase, v ktorej sloboda nejestvovala.“ A nielen to: „Aj ja som mal na starosti troch seminaristov. A radil som im, aby boli opatrní, najmä keď v blízkosti kolégia bolo vidno vojakov.“