Na pôst sa nevydávame sami, ale s Bohom

„Je pôst o tom, že chceme niečo navonok silou-mocou dokázať sebe alebo iným? Niečo len splniť? Zadosťučiniť cirkevnému predpisu?“ pýta sa biskup Stanislav Stolárik v liste na úvod Pôstneho obdobia.

Pôst podľa neho vytvára predovšetkým priestor nahliadnuť do duše človeka a túženú regeneráciu síl začať zvnútra. „Lebo keď je pokoj v duši, bude aj navonok, v našich skutkoch, v našom okolí,“ poznamenáva.

Biskup Stolárik však pripomína, že pokoj nikdy nebude v srdci ovládanom hriechom, ktorý si človek nechce priznať, oľutovať, vyznať a v pokore prosiť Boha o odpustenie.

„Ako môže Boh preukázať milosrdenstvo, ak oň človek nestojí, ak nemá kajúce srdce? Vieme, že nie je ľahké hriech uznať, ľutovať, vyznať, zrieknuť sa ho a v budúcnosti ho neopakovať. Ale ako veriaci tiež vieme, že to nedokážeme vlastným úsilím, čo však vôbec neznamená oddať sa nečinnej rezignácii.

Tu sa obnovuje prejav našej dôvery v Božiu pomoc, lebo takto chápané pokánie a získaný pokoj je dar od Boha. Preto sa na cestu Pôstneho obdobia nevydávame sami, ale s Bohom. A čím viac sa mu priblížime, tým viac budú z nás tvorcovia pokoja a svedkovia nádeje,“ vysvetľuje biskup Stolárik.

Odporúča aj niekoľko konkrétnych príkladov, čo robiť počas pôstu: obvyklé modlitby a pobožnosti sa modliť sústredene a s novým nadšením; podľa Ježišovho príkladu prijať vlastný kríž a konať osobné pokánie; svoje modlitby a sebazapierania obetovať za iných a za potreby diecézy; pokánie konať v radostnej nádeji, lebo ako Boh zachránil Ninive, pomôže aj nám.

Veriacim tiež navrhuje čítanie Svätého písma, najmä Knihu proroka Jonáša, udalosti o záchrane vyvoleného národa, kajúce žalmy, časti o Ježišovom utrpení a smrti.

Takisto môže náš pôst byť v podobe väčšej trpezlivosti a láskavosti v situáciách, keď už „tečú nervy“. Ťažkosti môžeme využívať ako príležitosti prakticky prejavovať lásku k Bohu, blížnym, ale i k sebe samému.