Pripomíname si storočnicu narodenia arcibiskupa Jána Bukovského

Základnú školu navštevoval Ján Fukna v rodnej obci.

V roku 1939, ako 15-ročný, vstúpil do misijnej rehole Spoločnosti Božieho Slova v Nitre.

Stredoškolské štúdium zavŕšil v roku 1945 maturitou v Bratislave.

V tom čase ukončil i noviciát, ktorý si vykonával od roku 1943 v Misijnom dome sv. Svorada na Zobore v Nitre.

Na jeseň zložil svoje prvé rehoľné sľuby.

V ďalšej formácii a štúdiách pokračoval v Misijnom dome Božského Srdca vo Vidinej pri Lučenci, kde rehoľníci verbisti absolvovali štyri semestre filozofie.

Po ich úspešnom ukončení nasledovalo štúdium teológie, prevažne v zahraničí, najčastejšie v Ríme.

Ján Fukna požiadal o možnosť štúdia v Spojených štátoch, v Techny.

Na jeseň 1947 vycestoval do Spojených štátov, kde nastúpil na jazykový kurz a po ňom na štúdium filozofie a teológie.

Československé úrady mu po roku odmietli predĺžiť platnosť pasu i víz a požadovali jeho návrat.

Ján Bukovský to odmietol a ostal v Spojených štátoch.

Jeho pas bol anulovaný a on zostal bez štátnej príslušnosti.

V Techny zložil svoje doživotné rehoľné sľuby (1949) a prijal kňazské svätenie 3. decembra 1950.

Už ako kňaz pokračoval v ďalších štúdiách – vo Washingtone (Katolícka univerzita 1950 - 1952) i Ríme (Pápežský biblický ústav – Biblicum 1954 - 1956) štúdiom biblistiky.

Oboje ukončil získaním licenciátu.

V obdobiach medzi štúdiami i po nich prednášal v Techny na vysokej škole spolubratom – študentom Sväté písmo.

Na Vianoce roku 1963 sa mu podarilo navštíviť Slovensko, rodinu.

Zo strany štátnych úradov sa však nestretol s milým prijatím.

Nedostal ani štátny súhlas na odslúženie svojej primičnej omše v rodisku.

Primície nakoniec „slávil“, no len pri bočnom oltári počas svätej omše miestneho kňaza.

Ako uvádza páter Bukovský vo svojich spomienkach (Spomienky spoločníka, Nitra 2006), od chvíle, čo mal možnosť spoznať situáciu a podmienky Cirkvi na Slovensku, respektíve v Československu, myšlienka na pomoc rodákom ho neopúšťala.

V roku 1967 bol vymenovaný za rektora školy, na ktorej prednášal. Nebol ním však dlho.

Od roku 1968 sa presunul na generalát do Ríma a vykonával funkciu generálneho radcu a admonitora Spoločnosti Božieho Slova.

Generálnym predstaveným bol v tom čase John Musinsky, SVD, Američan slovenského pôvodu.

Počas funkčného obdobia v generálnej rade mal páter Bukovský okrem iného za úlohu i udržiavanie kontaktu a návštevu – vizitáciu spolubratov misionárov v Anglicku, Írsku, USA, Kanade, Ghane, Japonsku, na Taiwane či Filipínach.

Už koncom šesťdesiatych rokov občasne vypomáhal ako tlmočník pri rokovaniach Štátneho sekretariátu s komunistickými krajinami strednej a východnej Európy.

Od roku 1972 pôsobil priamo na Štátnom sekretariáte Vatikánu, spočiatku ako tlmočník, neskôr už ako riadny člen skupiny, ktorá viedla rokovania.

Predstaviteľom a vedúcim skupiny (oddelenia) bol kardinál Agostino Casaroli.

V rokoch 1972 až 1990, keď páter Bukovský pracoval na sekretariáte, absolvoval ako jeden z predstaviteľov vtedajšej Ostpolitik desiatky ciest do Bulharska, Maďarska, Rumunska, Albánska, Poľska či Československa.

Časť z nich vykonal sám.

Agendou ciest bola predovšetkým snaha o uvoľnenie situácie a pomerov v komunistických krajinách, kde bola Cirkev značne či dokonca úplne obmedzovaná vo svojej činnosti.

To zahŕňalo okrem iného i snahu o úpravu právnych noriem štátov a menovanie nových biskupov na uprázdnené stolce.

Nemenej dôležitá bola i snaha o „odtrhnutie“ kňazov či biskupov spod naviazanosti na štátnu moc.

Po páde komunizmu už nebolo potrebné viesť rokovania na diaľku.

Bolo potrebné prísť do krajiny, viesť priame rokovania s predstaviteľmi štátu a zastupovať v krajine Svätého Otca.

Preto bol 18. augusta 1990 páter Bukovský vymenovaný za nuncia do Rumunska.

Súčasťou menovania bolo i menovanie za arcibiskupa a zároveň titulárneho arcibiskupa tabaltského.

Biskupskú vysviacku prijal 13. októbra 1990 v Bazilike sv. Petra v Ríme z rúk kardinála Casaroliho.

Arcibiskup Bukovský sa tak stal prvým nunciom, ktorý sa narodil na Slovensku.

Po štyroch rokoch činnosti v Rumunsku bol 20. decembra 1994 arcibiskup Bukovský vymenovaný za nuncia do Ruska, kde pôsobil do 14. februára 2000.

Ako emeritný apoštolský nuncius žil v Misijnom dome St. Gabriel v Mödlingu pri Viedni.

V roku 2005 odišiel na dôchodok do Techny, na miesto, kde zložil doživotné sľuby a prijal kňazskú vysviacku.

Ešte počas pobytu v Mödlingu bol Ján Bukovský v roku 2002 vymenovaný pápežom Jánom Pavlom II. za člena Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov a za konzultanta sekcie Štátneho sekretariátu pre vzťahy so štátmi.

Arcibiskup Ján Bukovský veľmi túžil v roku 2010 ešte raz navštíviť Slovensko.

Chystal sa osláviť 60. výročie kňazskej, 20. výročie biskupskej vysviacky a taktiež udeliť sviatosť kňazstva trom kandidátom - spolubratom zo Slovenska.

Pre zhoršený zdravotný stav mu to už nebolo dopriate.

Spoločenstvo spolubratov v Techny sa stalo miestom, odkiaľ si ho všemohúci Pán povolal k sebe do večnosti.

Arcibiskup Ján Bukovský zomrel vo veku 86 rokov 18. decembra 2010 o 7.00 miestneho času v misijnom dome v Techny, štát Illinois v USA.

V Kostole Nanebovzatia Panny Márie v Nitre na Kalvárii sa 3. januára 2011 konali pohrebné obrady a telesné pozostatky Jána Bukovského boli uložené do krypty spomínaného kostola.

Tomáš Gerboc, SVD