Ukončili Rok sv. Františka Xaverského

Na Tretiu pôstnu nedeľu ukončili v Banskobystrickej diecéze Rok sv. Františka Xaverského. Trval od 12. marca 2022 do 12. marca 2023. Banskobystrický biskup Marián Chovanec vyhlásil jubilejný rok pri príležitosti 400. výročia svätorečenia diecézneho patróna sv. Františka Xaverského. Kanonizoval ho 12. marca 1622 pápež Gregor XV.

Katolícke noviny 13.03.2023
Ukončili Rok sv. Františka Xaverského

Banskobystrický biskup Marián Chovanec si uctil obraz sv. Františka Xaverského v banskobystrickej katedrále. Snímka: Róbert Viktor

Banskobystrický biskup Marián Chovanec celebroval ďakovnú svätú omšu v nedeľu 12. marca v Katedrále sv. Františka Xaverského v Banskej Bystrici spolu s kňazmi pôsobiacimi v dekanátoch diecézy a na území mesta Banská Bystrica.

V úvode svätej omše správca katedrály Peter Staroštík v krátkosti priblížil históriu vzniku diecézy, určenie katedrály a patróna diecézy sv. Františka Xaverského.

Zároveň priblížil dôvod i priebeh Roka sv. Františka Xaverského.

Diecézny biskup v úvode svojej homílie spomenul, že „náš nebeský patrón sv. František Xaverský je stále aktuálny. Nielen preto, že kresťanské misie sú stále potrebné a aktuálne. František je aktuálny svojím bytím. Bol príkladom kresťana, kňaza, misionára“.

Následne biskup spomenul starú múdrosť vyjadrenú slovami: Agere sequitur esse - konanie pochádza z bytia.

Na základe tejto múdrosti biskup Chovanec spomenul, že je potrebné sa narodiť zhora.

Prvýkrát sme sa zrodili v krste, kde sme dostali prvú pozvánku - „príď domov, do nebeskej vlasti“.

Boží život je následne možné obnoviť svätou spoveďou, spomenul biskup.

Boh chce, aby sme boli v prvom rade Božie deti, aby sme mali v srdci Boha.

Boh si v prvom rade cení našu vnútornú dispozíciu ako len našu vonkajšiu aktivitu.

Následne biskup spomenul, že kresťanstvo sa nedá hrať.

Ani kňazstvo sa nedá hrať.

Kresťanom treba byť.

Kňazom treba byť.

„Ďakujme Bohu, že ustanovil sviatosti, ktoré premieňajú naše vnútro. Naše bytie. Ďakujme Pánu Bohu za nášho patróna sv. Františka Xaverského, ktorý bol príkladným bytím kresťana, kňaza, misionára,“ dodal banskobystrický biskup.

Jubilejný Rok sv. Františka Xaverského diecézny biskup ukončil na záver svätej omše pobožnosťou, v ktorej spolu s veriacimi spevom starobylého hymnu Te Deum poďakoval za všetky získané milosti počas uplynulého jubilea.

Následne banskobystrický biskup Marián Chovanec poďakoval všetkým, ktorí sa zapojili do duchovných aktivít, ktoré pomohli počas uplynulého jubilejného roka viac spoznať diecézneho patróna.

Peter Lupták

 

Celé znenie homílie biskupa Mariána Chovanca pri príležitosti ukončenia Roka sv. Františka Xaverského:

Milí bratia kňazi, drahé sestry a drahí bratia v Kristovi,

náš nebeský patrón sv. František Xaverský je stále aktuálny, hoci žil pred viacerými storočiami.

Je aktuálny nielen preto, že kresťanské misie sú aktuálne.

Kresťanské misie budú trvať do konca čias.

Svätý František Xaverský je aktuálny svojím bytím.

Práve tým, že bol vzorom, že bol príkladom kresťana, kňaza, misionára.

My kresťania veríme, že Pán Boh nás stvoril na svoj obraz.

Pán Boh nás stvoril ako slobodné bytosti a Pán Boh bol ten, ktorý od večnosti pre každého z nás pripravil iný, osobný, špecifický plán, a práve preto, že my sme slobodné bytosti a Boh má s nami plán, Pán Boh si povoláva každého človeka, Pán Boh chce, aby človek slobodne nastúpil na cestu plnenia toho plánu, ktorý on od večnosti pripravil pre naše šťastie, pre večné šťastie.

Lebo čo je základom?

Čo je všeobecné povolanie každého človeka?

Spoločenstvo s Bohom.

Každý jeden z nás - či malý, či veľký, muž alebo žena - je povolaný k tomu, aby po skončení pozemského života sa navrátil do domu nebeského Otca.

Toto je naše povolanie.

Ak by sme chceli naše povolanie plniť, ak by sme ho chceli realizovať, tak sa musíme stať novými stvoreniami, musíme sa stať novými ľuďmi.

Už starí filozofi objavili zásadu, pravidlo, ktoré platí na celom svete: Agere sequitur esse, čo znamená: konanie pochádza z bytia.

Čiže bytie je ten základ, bytie je zdroj celého nášho konania, celého nášho správania.

A táto zásada Agere sequitur esse pre nás kresťanov platí dvojnásobne.

Po prvé platí v prirodzenej rovine, že aj my kresťania uznávame a prijímame: rastliny konajú ako rastliny, zvieratá konajú ako zvieratá, človek koná ako človek – to je prirodzená rovina.

Ale my vieme, že v nadprirodzenej rovine sa môžeme stať novými stvoreniami, Božími deťmi a potom môžeme konať ako milované Božie deti, milovaní Boží synovia, milované Božie dcéry.

Bohu tak veľmi záležalo na našej vnútornej premene, že poslal na svet svojho jednorodeného Syna.

Bohu tak veľmi záležalo, aby sme sa stali novými stvoreniami, že Pán Ježiš hovorí: ak sa niekto nenarodí zhora, neuzrie Božie kráľovstvo.

Takto to opísal sv. Ján Evanjelista, takto zaznačil rozhovor, ktorý mal Pán Ježiš s Nikodémom.

A Nikodém – hoci bol vzdelaný, inteligentný a zbožný muž – kladie Ježišovi otázku: Ako sa môžem ja dospelý, skoro už starý človek znovu narodiť?

Pravdaže, ľuďom je to nemožné, keď sme sa už raz narodili, aby sme sa zrodili druhýkrát.

Ale Boh to môže urobiť.

Božia milosť to môže urobiť.

Boží Duch v nás to môže urobiť.

A Boh to robí.

Prvýkrát sme sa zrodili ako Božie deti vo svätom krste.

Dovtedy sme boli Božie stvorenia, ale vo svätom krste prijatím Ducha Svätého, krstnej milosti, sme sa stali živými Božími deťmi, milovanými dedičmi neba.

A prvýkrát sme dostali pozvánku: príď domov, do náručia nebeského Otca, buď požehnaný na zemi a buď šťastný večne.

Tento Boží život v nás od svätého krstu môžeme stratiť.

Boží život strácame ťažkým smrteľným hriechom, ale vďaka Božej milosti si ho môžeme znovu aj obnoviť dokonalou ľútosťou a svätou spoveďou, lebo naozaj Agere sequitur esse - konanie pochádza z bytia.

Pán Boh si viac váži a želá naše bytie ako konanie.

Jednoducho môžeme povedať: Pán Boh viac chce, aby sme boli milované Božie deti, aby sme boli milujúci Boží synovia, milujúce Božie dcéry ako výkonné stroje.

Preto môžeme na základe Božieho zjavenia tvrdiť, že starý, chorý, nevládny človek, ležiaci, odkázaný na pomoc druhých, ak má v srdci Božieho Ducha, ak verí, dúfa a miluje Pána Boha, pre Božie kráľovstvo robí viac ako nejaký mladý aktívny evanjelizátor, ktorý za deň prednesie tri prednášky na rôznych konferenciách, osloví stovky ľudí, ale nemá v srdci Boha. Agere sequitur esse.

A keďže táto zásada je svetu nepochopiteľná, znovu si poslúžime Božím slovom.

Pán Ježiš povedal: ak zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo.

Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.

A práve toto odumretie starému človeku a zrodenie sa ako nový človek, ako Božie dieťa, to je tá veľkosť v Božích očiach.

Keď pre každého kresťana platí zásada, pravidlo Agere sequitur esse, platí aj pre nás, pre kňazov a platí zvlášť.

Prečo?

Pretože my, ktorí sme vysvätení, k tomu základnému krstnému povolaniu byť živým Božím dieťaťom sme dostali ešte špeciálne povolanie byť Božími služobníkmi, byť ohlasovateľmi Božieho kráľovstva, byť ohlasovateľmi Božích tajomstiev.

Aj pre nás platí zásada: Agere sequitur esse.

A ak máme byť dobrými nástrojmi v Božích rukách, to znamená rozumnými aj milujúcimi, musíme mať Boha vo svojom vnútri, musíme byť kresťanom. Kresťanstvo sa nedá hrať.

Ani kňazstvo sa nedá hrať.

Kresťanom treba byť.

Aj kňazom treba byť.

Veľký vplyv na náboženský duchovný život svätého pápeža Jána Pavla II. mal jeho otec.

Dobrý otecko, hlboko veriaci muž a zároveň praktický človek.

A to nielen preto, že keď mal Karol Wojtyła deväť rokov, zomrela mu mamička a bol odkázaný iba na výchovu otca.

Aj dovtedy otec sa s ním modlieval, otec chodieval s Karolom do kostola, otec chodieval s Karolom na rôzne pobožnosti.

A keď bol Karol ešte maličký chlapec, v neďalekom mestečku, ktoré sa volá Kalwaria Zebrzydowska, sa počas Veľkého pôstu krížová cesta modlila vonku – tak ako sa aj my modlíme na našej kalvárii.

Ale zároveň táto krížová cesta bola sprevádzaná skupinou hercov, ktorí každé zastavenie hrali. Karol ako maličký chlapec veľmi pozorne sledoval túto skupinu a bol nadšený, bol uchvátený tými obrazmi.

Veľmi pozorne sledoval, ako Ježiš nesie svoj kríž, ako padá, ako vstáva, ako reaguje pri tých jednotlivých zastaveniach.

Vždy ťahal otca, aby boli čo najbližšie, aby to čo najlepšie videl.

Po skončení tejto krížovej cesty sa otec so synom vracajú domov.

Idú po rušnej ulici a zrazu sa Karol zastaví pri hostinci.

A díva sa do toho hostinca.

Díva sa.

Otec bol veľmi trpezlivý, tak chvíľočku čakal.

Ale keď videl, že Karol sa len díva a díva, tak ho osloví: Karol, prosím ťa, na čo hľadíš, na čo pozeráš?

A chlapec hovorí: Pije pivo.

Otec hovorí: no veď to je krčma, tu sa bežne pije pivo.

A Karol zopakuje ešte raz: Pozri, Ježiš pije pivo.

Až tu si otec všimol, že naozaj ten herec, ktorý hral Krista Pána, sedí za stolom, vedľa má zložený svoj kostým, na ňom položenú tŕňovú korunu, aby sa mu nedolámala, a pije pivo.

Všetci cítime, že kresťanstvo sa nedá hrať.

Kňazstvo sa nedá hrať.

Kresťanom treba byť.

Kňazom treba byť. Lebo: Agere sequitur esse.  

Ďakujeme všemohúcemu Pánu Bohu, že ustanovil sviatosti, vďaka ktorým nás premieňa.

Premieňa naše vnútro, premieňa naše bytie.

Ďakujeme Pánu Bohu za svätého Františka Xaverského, ktorý bol príkladným bytím kresťana, kňaza, misionára.

Môžeme si z neho brať vzor.

A prosme všemohúceho Pána Boha, aby na príhovor svätého Františka Xaverského vyprosil všetkým nám tú hlbokú, krásnu, vnútornú zmenu, lebo od nej závisí naše požehnanie aj večné šťastie. Amen.

Prepis: redakcia KN