Zomrel páter Jozef Hurton, legenda z alpského Suldenu

Vo veku 95 rokov zomrel v utorok 10. októbra páter Jozef Hurton. Narodil sa 25. marca 1928. Pochádzal z obce Macov v okrese Dunajská Streda.

Počas svojej návštevy Slovenska v lete 2014 poskytol Katolíckym novinám rozhovor. Článok uverejňujeme v plnom znení.

 

Pri obetiach vrchov sa vždy najprv pomodlíme

 

„Veríte v Boha?“ Pravdivá odpoveď na túto otázku určila životné smerovanie Jozefa Hurtona.

Keďže odpovedal pravdivo, na lekársku fakultu ho neprijali.

Napriek dusnej atmosfére na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov 20. storočia v bývalom Československu sa mu z vlasti podarilo utiecť a stať sa kňazom.

Jozef Hurton trávi leto – vlastne ako vždy doteraz – vo svojom milovanom Suldene, v dedinke v juhotirolských Alpách na severe Talianska.

Je šťastný, že stále má dostatok síl, aby mohol pomáhať miestnemu farárovi pri pastorácii Suldenčanov, ale najmä tisícok návštevníkov tohto krásneho horského miesta.

„Pracovať so silami, ktoré nie sú moje – to je kňazstvo,“  hovorí Jozef Hurton.

„Pred kňazskou vysviac­kou som rozmýšľal o tom, že budem ustavične pracovať so sviatosťami.

Prakticky ide o Božie dary, ale vyu­ží­­vajú moju ruku, intelekt a slová.

Myslím si, že práve to je na kňazstve najväčšie, že Boží dar a Božiu silu môžeme odovzdávať ďalej.

Vždy na to myslím, aj keď rozdávam sväté prijímanie, či udeľujem pomazanie chorých.

To nie je divadlo.

Pravdaže, každý kňaz má pritom veľkú zodpovednosť, aby si nevymyslel vlastnú liturgiu, lebo často je tu pokušenie dať do toho vlastné slová.

Aj kardinál Ratzinger zdôrazňoval, aby sa neexperimentovalo, lebo potom sa môže stať, že sviatosť nie je platná.

Kto ma kontroluje?

Učiteľ povie, že ho kontroluje riaditeľ, ale kto kontroluje kňaza?

Kňaz má zodpovednosť pred Bohom.

Sloboda kňazského povolania je taká veľká, že ju ani nemôžeme pochopiť, ale človek, ktorý ju žije, vie, že je to čosi úžasné.

Väčšina ľudí odchádza do dôchodku približne v šesťdesiatke, ale kým kňaz žije a môže rozmýšľať, rozprávať, sláviť svätú omšu, tak slú­­ži.

Nemôže si povedať, že končí.

To by sa zbláznil.“ 

 

Cez hranice ku kňazstvu

Cesta Jozefa Hurtona ku kňazstvu viedla cez prekážky.

„Pôvodne som túžil študovať medicínu.

Na prijímacej skúške boli už, pravdaže, politické otázky. Začalo sa tým, či verím v Boha, čo hovorím o Vatikáne, o pápežovi.

V ten deň nás neprijali asi 80 – 90, lebo sme zostali verní viere a svojmu presvedčeniu.

Inak sme ani nemohli hovoriť.

A tak som mal okamžite zablokovaný prístup na akúkoľvek vysokú školu u nás.

V priebehu pár týždňov som sa ocitol v pracovnom tábore v moravskej Libavej.

Tam som spoznal množstvo vzácnych kňazov, bohoslovcov, ale aj inžinierov, lekárov, univerzitných profesorov a študentov – mohli sme tam otvoriť vysokú školu,“ usmieva sa Jozef Hurton.

„Pracovali sme ťažko, okrem toho sme každý večer počúvali politické doktríny, ktoré nemali žiadnu úroveň.

Inštruktor na konci vždy povedal: ,My máme moc, teda máme aj pravdu.‘

Mne sa veľmi ťažkými cestami podarilo odtiaľ ujsť a dostať sa až do Ríma.

Hranice už boli silno strážené.

Navyše som mal na sebe väzenské šaty, čo znamenalo, že som politicky nebezpečný človek.“

Po úteku už mohol Jozef Hurton v slobodnom svete začať študovať a aj vyštudovať medicínu.

Ponuku však odmietol.

„Sľúbil som Bohu a aj sám sebe pred mojím svedomím, že budem študovať teológiu v Ríme. Tak som sa dostal do rímskeho Nepomucena.

Pre mňa, keď to porovnám, čo som zažil predtým, to bolo ako dostať sa z očistca do neba.

Štúdium filozofie a teológie som považoval za čosi nádherné a ľahké.

Profesori na Lateránskej univerzite nás volali flores martyrum.

Mysleli sme si, že je to špás, ale oni nás skutočne vnímali ako kvety martýrov.“

Keď sa Jozef Hurton vráti v spomienkach k svojej kňazskej vysviacke, prezrádza:

„Naša vysviacka bola trošku iná.

Keďže bola v Ríme, nikoho z našich doma sme na ňu nemohli pozvať.

Z mojich najlepších priateľov, čo som vtedy mal, bol prítomný iba jeden z Viedne, ale to mi nepreká­žalo, lebo v Nepomucene urobili všetko pre to, aby to bolo pekné.

Takže kňazská vysviacka v Lateránskej bazilike, ktorú som prijal z rúk kardinála Luigiho Tragliu, bola jedna veľká radosť.

Prvú svätú omšu som mal v Bazilike Santa Maria Maggiore.

Po vysviacke som mohol asi tak polhodinu hovoriť v rodnej reči do Vatikánskeho rozhlasu.

Aj vďaka tomu sa moji rodičia i ďalší ľudia dozvedeli o mojej vysviacke. Že to poču­li, som zistil až o desať rokov.“

 

Kamkoľvek, len nie domov

Ak by sa po vysviacke vrátil domov, hrozilo by mu okamžité uväznenie.

„Mohli sme si vybrať ktorúkoľvek diecézu na svete, len nie vo vlasti.

Kaž­­dé kolégium malo svojho ochrancu, Nepomucenum malo kardinála Alfreda Ottavianiho.

Povedal nám, že Svätá stolica rozhodla, aby sme ako profesori vychovávali taliansky klérus v regionálnych seminároch.

Bez preháňania môžem potvrdiť, že najlepšie doktoráty písali naši teológovia z Nepomucena – to už boli hotoví ľudia, to neboli žiaci, preto sa aj inak pozerali na život, čo profe­sorom veľmi imponovalo.

No ja som chcel byť ľudovým farárom a začal som pastoračne pôsobiť v Brixen­sko-bolzanskej diecéze.“

 

Povolanie do Suldenu

O dva roky sa ako kaplán hlásil do Russica na štúdium orientálnych jazykov.

„Keď som bol v poslednom ročníku, môj biskup ma požiadal – keďže som vravel, že nechcem nič viac ako jednu faru –, aby som nastúpil do Suldenu, lebo pán farár zahynul pod lavínou.

Našli ho až po troch mesiacoch.

Potrebovali tam niekoho internacionálne založeného, ovládajúceho jazyky atď.

V Russicu bol práve jeden študent z tejto diecézy, ktorého som sa pýtal, či už v živote počul o Suldene a či je to miesto pekné.

Tvrdil, že Sulden je niečo úžasne pekné. Povedal som, že to prijímam na jeho slovo.“

V Suldene sa mu ihneď veľmi zapáčil kostol i ľudia.

„Vynikajúco sa dalo pracovať s horskou službou, lebo ju tvoria idealisti.

V lete je tam 80 percent turistov Talianov, v zime tam zas prichádzajú v hojnom počte Nemci.

Biskup ma poprosil, aby som sa obzvlášť staral o turistov a popritom aj o farnosť, lebo Sulden má 400 obyvateľov, ale turistov 2 200, keď je všetko plné.

Ďalší prichádzajú cez deň a večer odchádzajú.“

Pre turistov začal robiť aj prednášky s diapozitívami vo veľkých hoteloch.

„No hudba ani text neboli dobré.

Pýtal som sa turistov, aby mi povedali o chybách.

Ich kritika ma zničila.

Nemohol som spať.

Vybral som sa do Bolzana, aby som sa skontaktoval s najlepším televíznym kameramanom a poprosil ho, či by ma prijal mesačne na tri dni, aby som s ním chodil.

Neskôr som dostal preukaz ako kameraman talianskej televízie a mohol som s mojou skupinou horskej služby nakrúcať filmy.

Všetko platila talianska televízia, ale vždy som si mohol nechať jednu kópiu filmu a premietať ju turistom.

Obsahom filmov bola bezpečnosť v horách, čo treba robiť predtým, ako sa človek vyberie do vrchov, všetko o trhlinách a lavínach, ale aj informácie o faune a okolí.“

 

Horský záchranár

Keď Jozef Hurton hovorí o svojej skupine horských záchranárov, myslí tým naozaj svoju skupinu.

Veď 32 rokov stál na jej čele.

„Bol som aj s technikom za všetko zodpovedný.

No vždy som sa musel poradiť, aby sa záchranári neocitli v nebezpečenstve, lebo mladší idú rýchlejšie ako starší; myslia si, že niekde nemusia dať háčik a potom sa stane nešťastie...

Rešpektoval som starších kolegov, ktorí mali veľké skúsenosti.

Do stien som nikdy nešiel, inak všade, kde som len mohol.

Od roku 1967 sme už spolupracovali s armádnymi helikoptérami, čo nám veľmi pomohlo.

Dostať sa pešo na vrch Ort­ler totiž zaberie šesť hodín, niekedy aj viac, okrem toho treba so sebou niesť všetok materiál.

Kým tam prídete, ohrozený človek je už takmer mŕt­vy.

Ďalšie hodiny zaberie, kým ho pomaličky dostanete dole.

To je nemalá služba pre dobro blížneho, lebo riskujete vlastný život,“ vysvet­ľuje Jozef Hurton.

 

Modlitby pri mŕtvych

Pri mŕtvych sa záchranári vždy pomodlia.

„Keď človek padá 500 až 800 metrov, nezostane z neho veľa – zmiznú šaty aj kusy tela.

Ten pohľad nie je pekný.

Keď obeť nájdeme, najprv sa vždy pomodlíme, lebo obeťou je človek určený na večný život.

Až potom sa postaráme o telesné ostatky a pomaly ich dopravíme dolu.“

Každý rok za obete slúži svätú omšu.

„Dávam všetkých, ktorí v daný rok spadli, ktorých život sa skončil u nás v horách, do modlitieb aj do liturgie.

Pre pozostalých vytvorili naši chlapci z horskej služby pamätník – na krásnom kameni je kniha s bronzovými listami a menami všetkých obetí za posledných 60 rokov.

Keď ju pozostalí objavia, zájdu aj do kaplnky, kde sa pomodlia a môžu zapáliť sviečku.

Často prídu celé skupiny príbuzných a priateľov nebohého.

To však viem dopredu a rezervujem pre nich svätú omšu.“

Okrem smutných má však Jozef Hurton aj radostné zážitky.

„Raz zo severnej steny Ortlera spadli dvaja vodcovia nemeckej armády, veľmi dobrí horolezci, a museli sme ich vytiahnuť.

Najprv som poslal skupiny s 3 – 4 ľuďmi, lebo počasie nebolo dobré. No keď sa zlepšilo, zavolali sme helikoptéru, tá však nemohla zosadnúť.

Jeden bol už mŕtvy a druhého sme zachránili.

O pár dní prišiel za mnou neznámy človek s pros­bou.

Bol otcom zachráneného muža, ale asi desať rokov sa spolu nerozprávali.

Prosil ma, aby som s ním šiel do nemocnice.

Len som otvoril dvere na nemocničnej izbe a poslal som otca dovnútra.

Objali sa a zmierili.

Bolo to dvojnásobne pekné: milujúci otec dostal svojho syna a dostal ho živého.“

 

Škola záchranárskych psov

Páter Hurton vychovával i lavínových psov.

„Keď som prišiel do Sul­de­nu, školu práve v tom mesiaci založili s tromi psami, ale nebola schválená.

Horský vodca, ktorý s tým začal, bol prvým šéfom tejto školy.

Dostali sme tri roky na skúšku.

Cvičil som aj svoje psy, mal som päť lavínových, nie naraz, ale postupne.

V organizácii bolo treba vybaviť mnoho vecí – komisie, konferencie, kurzy, ktoré zvyčajne trvali osem dní; denne sme boli 5-6 hodín vonku so psami na cvičení; v dvoch jazykoch bolo treba vypracovať programy na každý deň; ďalšie záležitosti sa týkali lekárskych vecí pre psov a pre ľudí... Ale išlo to pekne, lebo – ako som už spomenul – títo ľudia boli a sú idealisti.“

 

Chlapec z roviny

Keďže Jozef Hurton pochádza z Podunajskej nížiny, zaujímalo nás, ako chlapec z tohto prostredia podľahne čaru hôr.

„Ako kaplán som už dva roky pred Suldenom bol vo vrchoch.

No aj predtým ma to ťahalo do hôr.

Pred maturitou som bol so skupinou Trnavčanov v Tatrách.

Išli sme tri-štyri triedy aj s profesormi.

Niektorí ostali lyžovať v Tatranskej Lomnici, ďalší mohli ísť na Zelené pleso, kam som sa hlásil.

No nevedel som, čo je to Zelené pleso, ani čo sú lyže, ani čo sú lyžiarske topánky.

Jeden sedliak z Macova, kde sme bývali, mi požičal staré drevené lyže. Proti vetru som mal baloniak a na hlave rádiovku.

To bolo všetko, nič viac.

V Tatrách nás cestou na chatu zastihla búrka z poľskej strany.

Mali sme omrzliny, ale zostali sme tam lyžovať.

Keď sme sa vrátili do Lomnice, dozvedeli sme sa, že sa stali tragické veci, lebo niektorí v horách zomreli.

Trnavskí študenti v tatranskej búrke – tak znel titulok v novinách.

No ani táto tragédia ma neodradila.

Keď som prišiel do Suldenu, mali sme v kaplnke za tri dni troch mŕtvych.

Človek je stále konfrontovaný so smrťou, ale taký je život horala.“