V Limburgu blahorečili nemeckého Kolbeho

V Limburgu sa v nedeľu 15. septembra uskutočnilo blahorečenie Božieho služobníka otca Richarda Henkesa, palotína, ktorý zomrel v koncentračnom tábore Dachau. Slávnosti predsedal kardinál Kurt Koch, predseda Pápežskej rady pre podporu jednoty kresťanov.
E- kai 16.09.2019
V Limburgu blahorečili nemeckého Kolbeho

Richard Henkes je vzorom obetavého kňaza pred dnešnú dobu. Snímka: facebook.com/Diecéze ostravsko-opavská

„Katolícky kňaz a rehoľník Richard Henkes bol príkladom vnútorne slobodného človeka. Iba takíto ľudia dokážu odolať pokušeniu ducha času nasledovaním Krista,“ napísal biskup Georg Bätzing v pastierskom liste čítanom v Diecéze Limburg.

Pripomenul tiež frázu, ktorú často opakoval nový blahoslavený zoči-voči nacistickému teroru: „Niekto tu musí byť a povedať o ňom.“

Richard Henkes sa narodil v roku 1900 v Ruppy pri Limburgu v strednom Nemecku. Po vysvätení za kňaza pôsobil na palotínskych školách v Schönstatte a Alpene pri Düsseldorfe, ako aj v Sliezsku, kde sa preslávil ako kazateľ a sprievodca na duchovných cvičeniach.

Pre veľmi kritické kázne proti nacistickému režimu bol zatknutý a prevezený do nacistického koncentračného tábora v Dachau. Tam sa dobrovoľne prihlásil k ošetrovaniu chorých na týfus v tzv. Českom bloku a zanedlho aj sám ochorel. Zomrel v roku 1945 a jeho ostatky boli po vojne pochované na palotínskom cintoríne v Limburgu.

„Kňaz Richard Henkes jednoducho hlásal evanjelium, hovoril priamo pravdu o nacistickom režime a neobával sa, že by sa mu mohlo stať niečo zlé. Bol vynikajúcim kazateľom, takže jeho slová o tom, že nacizmus bol zločinecký, boli silné.

Neustále ho špehovali a nakoniec sa ho nacisti rozhodli zavrieť,“ uviedol páter Adam Golec, palotín a postulátor procesu blahorečenia v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas.

„Zatkli ho na základe jednej kázne, ktorú predniesol počas Veľkonočného trídua v roku 1943. Uväznili ho v Ratiboří, odkiaľ ho po siedmich týždňoch previezli do Dachau. Životné podmienky a zaobchádzanie s kňazmi nemeckého pôvodu boli o niečo lepšie ako napríklad s poľskými kňazmi.

V baraku, v ktorom žili bola dokonca aj kaplnka, v ktorej mohli niekedy sláviť svätú omšu a neskôr rozdávať sväté prijímanie väzňom,“ uviedol páter Golec.

„Samozrejme, bol nútený robiť tvrdú prácu nad jeho sily, najskôr v záhrade, potom v kuchyni a potom dlho pracoval v skupine, ktorá sa zaoberala odnášaním mŕtvol do krematória.

Na konci vojny, pred Vianocami 1944, v tábore vypukla týfusová epidémia a on sa nechal dobrovoľne zatvoriť do jedného bloku, kde sa nachádzali naviac zasiahnutí týfusom. Chcel im slúžiť a od nich sa aj nakazil a zomrel.“

Otec Richard Henkes sa považuje za nemeckého Maximiliána Kolbeho.