Ak sa hriešnik obráti, bude žiť

Otázka mi pripomenula tú, ktorú som kedysi dával v kvíze žiakom náboženskej výchovy: Do kostola nechodila, a predsa spasená bola? Odpoveď znela: Tráva. Samozrejme, toto nie sú kvízové otázky, ale aj tak by som rád začal kdesi uprostred.

Áno, zvykneme hovoriť, že na niekoho či niečo čakáme ako na spasenie. Zaoberať sa ustálenými slovnými spojeniami či rôznymi ľudovými múdrosťami, ktoré majú náboženský základ či náboženský podtón, by sa zrejme mohli etnológovia. Pre tu položené otázky to však nezohráva dôležitú úlohu a treba sa im venovať, pretože ani dnes nestrácajú na exkluzivite.

ROZLIŠOVANIE

Naše ľudské zmýšľanie nás tlačí takmer všetko dávať do schém a  určitých poriadkov, pravidiel. Začína sa to už v útlom detstve, keď učíme deti rozlišovať medzi dobrom a zlom a spájame to s rôznou odmenou. V prípade dobrých skutkov so sladkosťami či finančnou odmenou a v opačných veciach s trestom alebo pokutou.

Tieto schémy nám potom ostávajú akosi zafixované aj v dospelosti a dovolím si povedať, že s pribúdajúcim vekom akoby naberali na sile či dôležitosti. Veľmi dobrý príklad sú výnimočné príležitosti, pri ktorých často argumentujeme zásluhovosťou. Tu treba kriticky povedať aj do vlastných kruhov, že túto zásluhovosť pretláčali a, žiaľ, mnohí tak robia dodnes aj klerici.

Chcem tým povedať, že podmienky na spásu nekladieme my. Nikto z nás neurčuje, kto a za akých okolností má či nemá byť spasený. Vďaka Bohu, že je to tak. Ak by sa aj našiel niekto, kto by sa do takejto pozície staval, tak prekračuje svoju kompetenciu.

Z ľudského hľadiska síce môžeme povedať, kto si čo zaslúži či nezaslúži – ani žiakovi, ktorý nevie odpovede na otázky v písomke nedá učiteľ jednotku, pretože by to nebolo fér voči tomu, kto sa učil. Táto logika však našťastie v otázke spásy nefunguje. Ako to Pán hovorí ústami proroka Izaiáša: „Moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty“ (Iz 55, 8).

ZACHOVÁVAŤ PRIKÁZANIA

Asi najkrajšou odpoveďou na podmienky na spásu sú slová z Knihy Ezechiel: „Ak sa však hriešnik odvráti od všetkých hriechov, ktoré popáchal, zachová všetky moje príkazy a bude konať podľa práva a spravodlivosti, určite bude žiť, nezomrie.

Na jeho hriechy, ktoré popáchal, si nespomeniem, pre spravodlivosť, ktorú konal, bude žiť. Či môžem mať záľubu v smrti hriešnika? – hovorí Pán, Boh – a či nie v tom, aby sa odvrátil od svojich ciest a žil? Ak sa však spravodlivý odvráti od svojej spravodlivosti a spácha zločin podobný ohavnostiam, ktoré spáchal hriešnik, či bude žiť?“ (Ez 18, 21 – 24).

Dalo by sa ešte povedať, že v tých našich schémach sme ochotní sa viac pridržiavať zvykov než toho, aby sme vieru v Boha urobili svojím životným štýlom.

Nechápte ma, prosím, zle, ale ak si zakladáme na rôznych prisľúbeniach pochádzajúcich z overených či neoverených zjavení viac ako na správnom spôsobe života, tak to jednoducho nemôže fungovať. Azda stačí „mať“ či „urobiť si“ deväť prvých piatkov a potom sa na mňa už Desatoro nevzťahuje?

A keďže nechcem ostať v našich ľudských schémach, tak odpoveď na otázku, či je možná spása bez viery v Krista, dal Ježiš sám, keď rozpovedal podobenstvo o poslednom súde, kde oddelil ovce od capov. Nedelil ich podľa viery, ale podľa skutkov (Mt 25, 31 – 46).