Boh dopustí, ale neopustí

Spolupodieľať sa na tvorbe nového človeka je nádherným Božím darom ženskému pokoleniu. Môcť nosiť pod srdcom malý zázrak stvorenia je od vekov považované za prejav Božieho požehnania a priazne. Príznačné je spojenie žena je v „požehnanom stave“. V Starom zákone bolo  mnohopočetné potomstvo a vlastníctvo zeme pre Boží ľud ubezpečením, že Boh je s nimi.

V biblických príbehoch nezriedka sledujeme životnú cestu praotcov židovského národa od počatia, keď ich nosili  ešte pod srdcom matky. Napríklad príbeh zázračne prisľúbeného Izáka či príbeh už v matkinom lone súťaživých bratov Jakuba a Ezaua. A svoje nenahraditeľné miesto má udalosť radostne poskočiaceho svätého Jána Krstiteľa v lone Alžbety, keď ju navštívila Panna Mária v očakávaní Ježiša. Všetky tieto príbehy poznáme a žijeme s nimi. Preto prirodzene predpokladáme, tak trošku ako samozrejmé, že aj na konci našich tehotenstiev budú zdravé životaschopné Božie deti. A že tehotenstvo bude začiatkom príbehu nového ľudského života.

Lenže niekedy je to inakšie. Keď sa akokoľvek ináč ukončí tehotenstvo, nemáme takmer žiadne príbehy, z ktorých by sme mohli načerpať útechu a posilu.

Ukončenie tehotenstva – potrat, to je slovo, ktoré v sebe navyše nesie negatívny, nevýslovne bolestivý a smutný význam. Hovoriť o potrate alebo nedonosení dieťaťa, prípadne o pôrode mŕtveho dieťatka je nezriedka tabu. Je to téma, ktorá je pre rodičov desivá a zraňujúca. Bolesť duše sa spája s bolesťou tela.

Matka prechádza týmto obdobím v samote, možno plná otázok a pocitov, ktoré zostávajú nevyslovené medzi ňou a najbližšími a niekedy aj medzi ňou a Bohom Otcom. „Prečo? Prečo keď požehnal, tak berie? Ako toto môže mať zmysel?“ Možno máte iné otázky a možno rozprávate Bohu vo svojom smútku, v tichosti a v samote o niečom inom. Všetky odpovede sa dozvieme až v nebi. Ale čo teraz? Čo tu na zemi, v rodine, s ľuďmi? Ako ďalej, kým to nebo nastane?

V ľudskej rovine, na úrovni duševného s ním súvisiaceho psychosomatického zdravia by som vám rozhodne odporúčala vyhľadať odbornú terapeutickú pomoc. Rozhovor vám môže pomôcť vysloviť myšlienky a pocity, ktoré nemáte s kým zdieľať. A potom tu máme oblasť spirituálneho, duchovného zdravia. To je priestor a šanca pre vás vytvoriť si osobný vzťah s Bohom. Viem, že niekedy je ťažké po tragickej udalosti k Bohu hovoriť, lebo možno chýbajú slová.

Boh však rozumie vášmu srdcu aj v tichu, aj v zmätku, dokonca aj v protirečivých pocitoch. Len je dôležité nasmerovanie k nemu. Podstatné je vaše rozhodnutie celú túto skúsenosť prejsť s ním. V starozákonnej Knihe Jób môžeme nájsť slová vyjadrujúce pocity spojené s bolesťou a so stratou. Dalo by sa so stratou a s bolesťou napokon zmieriť? Tu nemám na mysli zabudnúť a bolesť vymazať. Nenavrhujem pokúšať sa žiť ako predtým, akoby sa nebolo nič z toho stalo. Nežiť akoby nebolo veľkej nádeje, ktorá sa nemohla naplniť.

Nenavrhujem vytesniť bolesť z hlavy a zo srdca. Ale práve naopak, dovoliť bolesti, aby vás formovala to všetko prijať. A možno nakoniec s Jóbom povedať: „Pán Boh dal, Pán Boh vzal, nech je zvelebené meno Pánovo“ (Jób 1, 21). Je možné dobrovoľne Bohu takto do dôsledkov uznať jeho zvrchovanosť nad svetom a konkrétne aj nad jedným ľudským životom?

Ľudským malým svetom vzťahov rodiny, ale pritom matkiným celým svetom? Tak ako to hovoríme v modlitbe, ktorú nás učil Ježiš; „buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na zemi“ (porov. Mt 6, 9 – 13). Je možné byť Bohu poslušným, tak ako bol Kristus, byť poslušným až na smrť? Na smrť vlastného dieťaťa?