Bohoslužobné predmety čistíme s duchovným rešpektom

Podobnou otázkou sa pravdepodobne zaoberajú všetci, ktorí v našich kostoloch vykonávajú službu kostolníka, starajú sa o liturgické odevy, prípadne upratujú.

Všetko, čo slúži na liturgiu – predmety, odevy, ale i symboly, obrazy, ako aj osoby, ktoré liturgické služby vykonávajú – má v podstate dva rozmery, a to hmotný a duchovný. Rovnako ako sme my ľudia telesní, a teda každý z nás má nejakú výšku, hmotnosť, postavu, farbu vlasov, tón hlasu a podobne, súčasne sme nositeľmi duchovného života a rôznych služieb.

Aj predmety používané v liturgii majú tieto dva rozmery.

Materiálno-duchovný rozmer

Na jednej strane sú vyrobené z nejakej matérie, napríklad odevy z rôznych druhov tkanín, predmety a nádoby z kovu, z dreva, zo skla, sviečky z vosku, knihy z papiera a podobne. Z tohto pohľadu sa o ne treba starať tak, ako je to primerané ich matérii.

Od toho závisí napríklad vhodnosť pracieho prostriedku, prípravku na leštenie kovu, na odmastenie, prípadne na odstránenie škvŕn a iných nečistôt. Okrem toho treba prihliadať aj na historickú a umeleckú hodnotu daného predmetu. Určite neexistujú predpisy, ktoré by stanovovali konkrétnu značku čistiaceho prostriedku.

Jeho použitie treba vždy zvážiť v prvom rade jeho vhodnosťou na daný predmet. Je tu i druhá stránka veci a tú by som nazval „duchovnou“, aj keď sa týka hmotných predmetov.

Vysvetlime si to na príklade: určite ste sa stretli s tým, že relikvie, ktoré sú spojené s nejakým svätcom, sa rozlišujú na tri stupne: relikvie prvého stupňa, ktoré sú vždy časťou tela svätca; relikvie druhého stupňa tvoria predmety, ktoré svätec používal; a relikvie tretieho stupňa, takzvané z dotyku, teda požehnané veci, ktoré sa priamo dotkli tela svätca.

Aj tieto máme v úcte, lebo naznačujú priamu súvislosť so svätcom, s jeho blízkosťou. Dovolím si povedať, že rovnaký princíp by mohol platiť aj pri liturgických predmetoch. Tiež sú to požehnané veci, a ak ide o liturgické nádoby, priamo sa „dotýkajú“ Eucharistie.

To je hlavný dôvod, pre ktorý ich musíme mať vo veľkej úcte. Okrem toho všetko, čo sa v liturgii používa, je požehnávané, aby sa naznačilo, že tieto veci sú vyňaté z bežného používania a slúžia výhradne na bohoslužbu.

S úctou

Práve z tejto skutočnosti pramení to, že k liturgickým predmetom a odevom pristupujeme so zvláštnou úctou. Budem konkrétny: liturgické rúcha a iné tkaniny perieme oddelene od bežných osobných vecí, hoci nemusíme na to používať osobitnú práčku.

Je zvykom, aby sa purifikatóriá a korporály predtým namočili do vody pre prípad, ak by na nich nedopatrením ostali drobné kúsky Eucharistie. Liturgické nádoby tiež čistíme šetrne a s úctou. Je dobré aj kalichy a obetné misky z času na čas umyť čistiacim prostriedkom (ak to je vzhľadom na ich výzdobu možné), napríklad aj z hygienických dôvodov, zvlášť ak ich používajú viacerí kňazi.

Rovnako sklenené ampulky, ktoré sa používajú na víno a vodu. Aj čistotou a krásou liturgických nádob a odevov vyjadrujeme svoju vieru v tajomstvá, ktoré s ich pomocou slávime.

Len ťažko veriť tomu, že má v úcte Eucharistiu a miluje Boha ten, kto by slávil liturgiu v špinavom rúchu, na zašpinenej oltárnej plachte, týždeň s tým istým purifikatóriom, so zájdeným a skorodovaným kalichom či obetnou miskou. Rovnako to platí aj o liturgických knihách, ktoré obsahujú posvätné texty, a vôbec o všetkom, čo sa liturgie týka.

Ak ide o už nepoužiteľnú požehnanú vodu, treba ju vyliať na miesto, kde nepríde k jej znesväteniu. Naši predkovia na toto mysleli oveľa viac, preto v starých kostoloch bývalo takzvané sakrárium, teda otvor v podlahe blízko hlavného oltára, do ktorého sa takáto voda vylievala, aby vsiakla do zeme na posvätnom mieste.

Dnes sakráriá nemáme, preto treba vodu vyliať v blízkosti kostola alebo na cintoríne na mieste, po ktorom sa nešliape.