Boží chrám je svätý

Kostol je domom modlitby, miestom, ktoré má slúžiť výsostne bohoslužbe. Čo ju tvorí, vyjadruje tá istá modlitba takto: Nech sa tu zmývajú hriechy ľudí, nech sa okolo tohto oltára zhromažďujú veriaci, nech slávia Kristovo veľkonočné tajomstvo a prijímajú jeho slovo i jeho telo, nech sa tu bez prestania ozýva radostná pieseň chvály, nech tu vystupuje k Bohu prosba za spásu sveta, nech tu úbožiaci obsiahnu milosrdenstvo.

Za znesvätenie kostola považujeme všetko, čo sa protiví svätej službe: každý hriech páchaný na tomto mieste, pohŕdanie Ježišovým slovom a neúcta voči jeho sviatostnému telu, piesne a slová, ktoré odporujú chvále Boha a túžbe po spáse, ale aj všetko, čo sa protiví dôstojnosti človeka a jeho života. 

Znesvätený chrám nemôže ďalej slúžiť svojmu účelu. Potvrdzuje to aj kniha usmerňujúca liturgiu slávenú biskupom Biskupský ceremoniál (Caeremoniale episcoporum), v ktorej čítame, že v kostole, ktorý bol hrubo zneuctený skutkami, ktoré pohoršujú veriacich a ktoré odporujú posvätnosti miesta, sa nesmie konať bohoslužba, kým sa zločin nenapraví kajúcim obradom (porov. CE 565 - 566).

Podstata obradu je vyjadrená: „Ak sa totiž nový kostol v prvom rade posväcuje slávením Eucharistie, tak sa aj patrí, aby sa zneuctený kostol tým istým slávením prinavrátil do svojho pôvodného stavu“ (CE 574). Čo je zdanlivo paradoxom, pretože v znesvätenom kostole sa Eucharistia sláviť nemá, no zároveň sa práve jej slávením má znovu posvätiť. 

Nové slávenie Eucharistie je najdôležitejšou časťou kajúceho obradu, ktorý má byť predovšetkým znakom pokánia. Podľa starobylej tradície, ktorú spomína už spis Didaché z prelomu prvého a druhého storočia, vyznávame hriechy a prosíme o ich odpustenie pri každom slávení Eucharistie: „Keď sa schádzate v deň Pána, lámte chlieb a vzdávajte vďaky, no predtým vyznajte svoje hriechy, aby vaša obeta bola čistá.“

V znesvätenom kostole sa pokánie vyjadrí tak, že sa v ňom obnaží oltár a odstráni všetko, čo vyjadruje radosť a veselosť: zažaté svetlá, kvety, ozdoby. Kajúcemu obradu by mal predsedať biskup, ktorý sa spolu s asistenciou a kňazmi zhromaždí na mieste mimo znesväteného kostola. Doň vchádzajú v procesii, počas ktorej sa spievajú Litánie k svätým.

Slávenie sa začne požehnaním vody a pokropením oltára, ľudu a stien kostola. Tým sa naznačuje pamiatka krstu a znak pokánia, teda obmytia a očistenia. Prosby o odpustenie znesvätenia a požehnanie chrámu vyjadruje modlitba požehnania vody aj úvodná modlitba svätej omše. V bohoslužbe slova sú čítania s témou odpustenia hriechov, ktoré má biskup v homílii vysvetliť.

Pred prinesením obetných darov sa oltár znovu prikryje plachtou a ozdobí kvetmi. Až potom ho biskup uctí bozkom a slávi Eucharistiu ako zvyčajne. Ak bola pri zneuctení kostola znesvätená aj Eucharistia, odporúča sa, aby po svätom prijímaní nasledovala eucharistická adorácia.

Takýto kajúci obrad vyzdvihuje: sociálny rozmer hriechu, pretože pri kajúcom obrade odprosuje Cirkev zhromaždená na tomto mieste za skutok, ktorý spáchal ten, kto kostol znesvätil; a zároveň obetný charakter Eucharistie, ktorá je sprítomnením Kristovej obety prinesenej za odpustenie hriechov ľudí. Eucharistia nanovo posväcuje nielen človeka, ktorý ju prijíma, ale aj miesto, na ktorom sa slávi.