Buďme prezieraví

Často sa s podobnou otázkou stretneme za úplne indiferentných okolností. Ako kresťania nehľadáme iné filozofické či náboženské cesty k Bohu, ale zaujme nás skôr pohyb, istá disciplína či zmysluplná činnosť, ktorou si mladý človek môže vypĺňať čas. Hoci sa to dnes mnohí snažia oddeľovať, bojové umenia boli primárne založené pre budhistických mníchov, ktorí potrebovali pomoc v sústredení sa, v ovládaní svojho tela, ktoré ich vyrušovalo pri meditácii. Meditácia v budhizme má celkom iný zmysel a cieľ, ako kresťanské rozjímanie či kontemplácia.

Kým budhistické učenie je zamerané na človeka ako na stredobod, ktorý má neskôr splynúť v jednote s akýmsi neosobným univerzálnym božstvom, kresťanská meditácia kladie do centra trojosobného Boha a nasleduje Krista ako jediného Vykupiteľa, cieľ a naplnenie nášho života. Môžeme teda zreteľne vidieť značný rozdiel v zameraní týchto dvoch druhov meditácií. Ak teda vieme, že bojové umenie je istou meditačnou cestou, ktorá má pomôcť človeku sústrediť svoje vnútorné energie na dosiahnutie enormnej sily, fyzickej nezraniteľnosti či na samospasenie, musíme konštatovať, že praktizovanie takéhoto bojového umenia nie je v súlade s katolíckou vierou.

Rôzne úklony počas zápasov, ktoré si ako ľudia neznalí východných filozofií vysvetľujeme ako prejav úcty voči súperovi, majú pôvodne tiež omnoho hlbší význam, kde sa bojovník klania svojim predkom, svojmu majstrovi a neurčitému božstvu. 

Ak to vedome robíme, koketujeme s nedovoleným a vyjednávame podmienky, za ktorých by sme mohli uplatňovať svoje predstavy, a pritom ešte dodržať Boží zákon. Môže ísť o hriech proti prvému Božiemu prikázaniu, ktoré nám zakazuje klaňať sa iným božstvám, modlám. Modlami a božstvami sa nám stáva všetko, čo nás oddeľuje od čistej viery v trojjediného Boha Otca, Syna Ježiša Krista a Ducha Svätého.

Ako učí Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Náš morálny život má svoj prameň vo viere v Boha, ktorý nám zjavuje svoju lásku. Svätý Pavol hovorí o ,poslušnosti viery' (porov. KKC 143; Rim 1, 5; 16, 26) ako o prvej povinnosti. Poukazuje na to, že ,nepoznanie Boha' je počiatkom a vysvetlením všetkých morálnych vykoľajení. Našou povinnosťou voči Bohu je veriť v neho a vydávať o ňom svedectvo“ (KKC 2087).

Rovnako je našou povinnosťou vzdelávať sa v svojej viere a byť bedlivými a opatrnými, pretože otázka viery je vážna vec a zasluhuje si preto i svedomité zaobchádzanie. Je tiež našou úlohou odvrhnúť všetko, čo je pochybné a chrániť svoju vieru. Ak zostávame dobrovoľne v nejakej nevedomosti, ktorú sme schopní prekonať, pre našu pohodlnosť alebo obavy, že budeme musieť čosi v živote opustiť, konáme nesprávne.

Katechizmus Katolíckej cirkvi nás ďalej dokonca vyzýva na aktívnu činnosť šíriť vo svete kresťanské pravdy a mravy, teda je to celkom opačný prístup oproti tomu, čoho sme mnohokrát svedkami – keď kresťan vpúšťa do svojej duše rôzne vplyvy, ktoré sú v priamom rozpore s Kristovým učením (porov. KKC 2105).

Ak si nie sme istí v nejakom morálnom probléme a vnímame pochybnosť o správnosti, držme sa jednoduchého pravidla, ktoré mnoho vecí v našom živote uľahčí: V pochybnosti nekonaj, drž sa istého. Kým trvá pochybnosť, zdržme sa konania, doplňme si vedomosti, poraďme sa so skúsenými ľuďmi a v neposlednom rade hľadajme odpoveď vo Svätom písme a v modlitbe. Keď úprimne formujeme svoje svedomie v pokore a pravde, bez urputného držania sa vlastných predstáv a právd, môžeme si byť istí svetlom Ducha Svätého, ktorý nám jemne bude naznačovať správnu cestu.