Choroba má aj výchovný zmysel

Téma choroby nepatrí k ústredným biblickým témam, ale aj pri nej dominuje presvedčenie, že Boh je prvotná, hoci nie priama príčina všetkých ľudských skúseností, teda i chorôb.

Choroba v Biblii naznačovala, že chorý je mimo božského poriadku stvorenia, až na pokraji smrti či podsvetia (Ž 88), a preto býva v Písme spoločensky a duchovne vylúčený.

TERAPIA

Spočiatku vyvolený ľud asi nepokladal Boha Izraela, Jahveho, za Boha uzdravenia. Naznačuje to rozprávanie o izraelskom kráľovi Ochoziášovi, ktorý po páde z obloka hľadal pomoc u pohanského Baála z Ekronu (2 Kr 1).

V málo ortodoxnej zbožnosti Izraeliti vzývali v chorobách cudzích bohov. Zmenilo sa to s nástupom efektívnejšieho monoteizmu, ako to dokladá činnosť proroka Eliáša pri vzkriesení syna vdovy zo Sarepty a 2 Kr 1.

Keďže sa choroba väčšinou chápala ako dôsledok hriechov človeka voči Bohu, uzdravenie mal vykonať sám Boh, nie lekár. Pán je liečiteľom chorôb (Nm 12, 13; Ž 147, 3), Pán zasadzuje i lieči rany (Oz 6, 1 „on nás poranil a on nás uzdraví, udrel nás, ale ošetrí“).

Prostredníkmi uzdravenia sú proroci Eliáš a Elizeus a neskôr najmä Boží Syn Ježiš Kristus, ktorý vykonal v evanjeliách až 13 zázrakov uzdravení, z čoho tri boli oživenia. K liečiteľom chorých patrili aj kňazi.

Konaním očistných rituálov (Lv 4, 27; 5, 14) obnovovali obradný a spoločenský poriadok narušený chorobou. Liečiteľmi boli aj ošetrovatelia rán (Iz 3, 7; Jer 8, 22; Ez 30, 21) a najmä lekári, ktorých Starý zákon takmer nespomína, asi z teologických dôvodov, hoci museli existovať.

Odtlačok pečate z  Jeruzalema (7. stor. pred Kr.) spomína „Tobšalema, (syna) lekára Zakkura“. Krásne hovorí o lekároch Sir 38, 11 – 12: „Aj lekárovi daj možnosť, (aby zasiahol), lebo nato ho stvoril Pán; a nech neodstúpi od teba, lebo potrebuješ jeho pomoc.“

Podľa Múd 7, 20 sám Boh múdrosťou učil Šalamúna využívať liečivú „moc korienkov“ a vážiť si dary prírody.

DUCHOVNÁ PRÍČINA CHORÔB

V Písme sa choroba vníma buď ako súčasť obmedzeného a podmieneného života a jednoducho k nemu patrí (Kaz 3, 1. 3 „všetko má svoj čas... svoj čas má liečiť“), alebo dokonca ako nezmyselná, pričom Boh sa javil ako krutý a nespravodlivý (Ž 88; Jób 9, 17 – 18 „pre nič za nič mi rany rozmnoží, nedá môjmu duchu ani vydýchnuť si a nasycuje ma horkosťou“).

Aj nárek veriaceho v  utrpení pred Bohom svedčí o mienke, že príčinou utrpenia je Boh (Ž 22, 2: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“).

V Písme občas preblysne aj názor, že choroba má aj výchovný zmysel a možno ju vnímať ako Božie varovanie, ako vraví o chorom Elihu Jóbovi (Jób 33, 19 „na jeho lôžku ho Boh varuje bolesťou“).

Choroba sa hojne vnímala nielen v dôsledku vlastných hriechov, ale i hriechov predkov (1 Kr 17, 17; Iz 1, 5; Ž 32, 2 – 5. 10; Tob 3, 3). Najmä v prorockej a deuteronomistickej tradícii sa vina za choroby vzťahuje na celý ľud (Dt 28; Jer 16, 3 – 5).

A napokon sa choroba a utrpenie nečakane chápu vo svetle zástupného utrpenia. Cudzie choroby a hriechy vzal na seba muž bolestí, Boží služobník (Iz 53, 4), ktorý je veľkolepý predobraz Ježiša Krista a jeho záchranného utrpenia za nás.

Svätý Pavol, podávajúci priamo vlastnú skúsenosť, znášal slabosti z chorôb a utrpenia pre Krista hlbokým mystickým, až paradoxným spôsobom, keď tlmočí tajomný odkaz od Boha: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2 Kor 12, 10).