Ďalší deň sa začínal po západe slnka

Z obdobia raného kresťanstva máme zachované svedectvo Plínia Mladšieho (62 – 113), ktorý bol cisárskym miestodržiteľom v Bythínii a o kresťanoch píše: „... mali obyčaj schádzať sa určitého dňa pred svitaním a spoločne Kristovi ako Bohu vzdávať chválu.“ Hoci to nie je úplne isté, je pravdepodobné, že toto „zhromaždenie pred svitaním“ označovalo vigíliu.

Samotné slovo vigília znamená bdieť, strážiť. Je to staroveký význam tohto slova. Bol to čas, v ktorom mali vojaci alebo niekto iný povinnosť niečo strážiť. Deň trval od západu slnka až po ďalší západ a noc bola rozdelená na štyri vigílie po tri hodiny (porov. Mk 13, 35).

CELONOČNÁ VIGÍLIA

Zo starokresťanských spisov môžeme poznať, že sa kresťania stretávali na modlitbách aj v noci. Čiastočne to bolo spôsobené strachom z prenasledovania, ale hlavným dôvodom bola túžba napodobniť Krista, ktorý v noci bdel na modlitbách (Mt 14, 23 – 25; Lk 6, 12; 21, 37). Najstaršie presné opisy bdenia sa nachádzajú v denníkoch pútničky Etherie, ktorá prišla do Jeruzalema koncom 4. storočia. Vigílie, ktoré opísala, sa zvyčajne slávili veľmi skoro ráno. Táto tradícia sa tam zachovala dodnes. Na druhej strane Cirkev na Západe od najstarších čias poznala predovšetkým Veľkonočnú vigíliu a  vigíliu pred slávnosťou Turíc. V Ríme sa vigília začínala za súmraku a trvala celú noc. Končila sa na úsvite slávením Eucharistie. Táto prax sa však postupne vytratila.

SVIATOČNÁ VIGÍLIA

Najdôležitejšou vigíliou celého liturgického roka je Veľkonočná vigília, ktorú svätý Augustín nazýva matkou všetkých vigílií – mater omnium vigiliarum. Je najstaršia a je vzorom pre všetky vigílie, no zároveň žiadna iná vigília by ju nemala zatieniť.

Veľkonočná vigília sa môže začať sláviť až po západe slnka. Tma je jej nevyhnutnou súčasťou, pretože Kristov príchod tmu rozptyľuje.

Vigílie predchádzajú mnohým veľkým cirkevným sviatkom, ako sú napríklad Vianoce, Zjavenie Pána a iné. Na tieto sviatky je osobitná forma svätej omše, ktorá sa slávi večer predchádzajúceho dňa (s tým, že sa nemusí sláviť po západe slnka – táto povinnosť sa vzťahuje len na Veľkonočnú vigíliu).

Ako už bolo spomenuté, staroveké počítanie času „od súmraku do súmraku“ sa udomácnilo aj v kresťanskej liturgii. V priebehu storočí sa nedeľa a sviatky slávili práve takýmto spôsobom – začínali sa prvými vešperami a končili sa druhými vešperami. Nedeľný večer už v liturgickom zmysle nepatril k nedeli. Až Pius XII. zaviedol nedeľnú večernú omšu. A potom liturgická reforma Druhého vatikánskeho koncilu obnovila antickú prax, že sa nedeľa začínala slávením už v sobotu večer.

SOBOTNÁ VIGÍLIA

Kódex kánonického práva (kánon 1248) stanovuje, že „prikázaniu zúčastniť sa na omši zadosťučiní, kto je prítomný na omši, kdekoľvek sa slávi v katolíckom obrade, buď v sám sviatočný deň, alebo večer predchádzajúceho dňa“.

Táto právna norma jasne rešpektuje liturgické počítanie času, aj keď to mnohí považovali za akýsi ústupok pre tých, ktorí sa nemôžu zúčastniť na omši priamo v nedeľu. Dnes, tak ako v staroveku, sa v liturgii vigíliou začína sviatočný deň.

V závere by som odpoveď na otázku zhrnul do jednej vety: vigílna svätá omša v predvečer nedele alebo prikázaného sviatku je súčasťou sviatočného dňa a účasťou na nej (bez akýchkoľvek podmienok) zadosťučiníme takzvanému nedeľnému príkazu.