Deti sú legitímne aj v nulitnom manželstve

Otázka môže pôsobiť dojmom, že existuje nejaký rozpor medzi kánonickým právom a morálkou. Mať mimomanželský pomer je predsa v rozpore s morálkou, a tým aj dieťa, ktoré sa narodí z takého pomeru, si nesie pečať morálneho biľagu.

Najskôr je dobré si pripomenúť, že cirkevné súdy sú inštitúcie, ktoré sa zaoberajú najmä žiadosťami, v ktorých sa ľudia pokúšajú riešiť situáciu, keď sa im rozpadlo manželstvo. Zvyčajne riešia situáciu najskôr pred štátom, teda na civilný súd si podajú žiadosť o civilný rozvod ich manželstva.

Niekedy paralelne, no zvyčajne až o niečo neskôr sa jeden z nich alebo niekedy aj obaja spoločne rozhodnú, že by si mali dať „veci do poriadku“ aj pred Bohom a Cirkvou. Obrátia sa teda na cirkevný súd so žiadosťou o „anulovanie manželstva“.

Takúto kompetenciu však cirkevný súd nemá. Má len kompetenciu vo svetle vykonaných dôkazov posúdiť, či manželstvo bolo alebo nebolo platne uzavreté, teda či vzniklo nielen navonok, sobášnym obradom, ale aj skutočne, vnútorne.

Ak príslušný kolégiový tribunál príde k morálnej istote, že existuje príčina, pre ktorú manželstvo nevzniklo, rozsudkom skonštatuje jeho nulitu. Logika nám pripomína, že ak niečo nevzniklo, nemôže to byť anulované, môže byť len skonštatované, že to nevzniklo.

Podstata otázky sa týka legitimity detí v prípade manželstva, ktoré bolo vyhlásené za nulitné. Hoci by sa mohlo zdať, že je to otázka na dlhšiu úvahu, v skutočnosti v tom má kánonické právo jasno: „Zákonité sú tie deti, ktoré sa počali alebo narodili v platnom alebo putatívnom manželstve“ (CIC 1137).

Vidíme, že zákonodarca počíta s dvoma prípadmi. Prvým prípadom je manželstvo, ktoré navonok vzniklo riadnou formou, teda prebehol sobášny obrad, a zároveň obaja manželia mali pri jeho uzatváraní vôľu i schopnosť manželstvo naozaj uzavrieť. Takéto manželstvo je považované kánonickým právom za platné manželstvo.

Druhý prípad sa podobá na prvý, pokiaľ ide o vonkajšiu formu vzniku, no rozdiel je v tom, že aspoň jeden z manželov pri jeho uzatváraní nemal skutočnú vôľu či schopnosť manželstvo naozaj uzavrieť. Hovoríme o takzvanom putatívnom manželstve. Podľa citovaného kánonu deti, ktoré boli počaté alebo narodené v oboch takýchto prípadoch, sa považujú za legitímne, teda za zákonné a teda v duchu vašej otázky za manželské.

Rozsudok, ktorým sa manželstvo vyhlási za nulitné, je vykonateľný a má svoje účinky v tom, že sa mení stav stránok, ktoré ho uzavreli. Keďže však nulita manželstva nie je „cirkevný rozvod“, stránky dovtedy žijúce v putatívnom manželstve nie sú považované cirkevným právom za rozvedené, ale za slobodné a majú tak možnosť sláviť nové manželstvo.

Stav detí, ktoré sa narodili v putatívnom manželstve, sa však nemení. Naďalej sa pokladajú za zákonné, teda za legitímne, narodené v manželstve. Tiež neslobodno povedať, že by azda boli počaté v hriechu, respektíve, že ich rodičia žili v hriechu, pretože v duchu zásady „nevedomosť hriechu nečiní“ platí, že kým boli ich rodičia presvedčení, že žijú v platnom manželstve, bolo ich spolužitie v pravom zmysle slova manželským spolužitím v súlade s kresťanskou morálkou a ich svedomím.