Existuje hranica hriechu a nehriechu?

Skôr ako odpoviem na túto otázku, pokúsim sa ponúknuť istú „predodpoveď“. Nebolo by múdre žiť svoj život ako neustále pýtanie sa na hranice hriechu a nehriechu. Tým by sme mohli zredukovať náš život na strach, obavy a neistotu zo všetkého, čo chceme urobiť.

ZDRAVÉ PREŽÍVANIE VIERY

Samozrejme, že kresťanstvo sú aj pravidlá. Ale kresťanstvo je predovšetkým posolstvo o premožení smrti, neslobody a strachu. Boh nás stvoril ako bytosti života, slobody a nádeje. Niečo nás však permanentne chce vrátiť do smrti, neslobody a strachu.

A svojím spôsobom uvažovania, neustálym zameriavaním sa na strach, na „hranice hriechu a nehriechu“ či živením neistoty len pomáhame tejto logike. Takýmito otázkami limitujeme, žiaľ, niekedy aj iné oblasti nášho života.

Múdri benediktíni vravia, že aj delenie hriechov na ťažké a ľahké môže človeka odviesť od toho, čo je pravé. Ak sa totiž dozvie, že to, čo robí, je ľahký hriech, získal alibi pre svoje konanie a môže to robiť ďalej.

Ak sa, naopak, dozvie, že to, čo robí, je ťažký hriech, začína žiť v strachu. Avšak ani alibi, ani strach nemá byť podobou zdravého prežívania viery a náboženstva.

NEJDE O SAMOTNÝ ÚKON

Ale vráťme sa k našej otázke. Prečo by človek nemohol podať športku, kúpiť si žreb alebo zatipovať? Môže. Horšie je, ak z toho urobí spôsob života. Vtedy stratí kontrolu nad sebou a už to prestáva byť zábava.

Ten človek sa zrejme pýta preto, že športkuje a nedokáže (nechce) prestať. Potrebuje však ospravedlnenie zvonku, že podať si športku nie je nič zlé. Samozrejme, samo osebe to nie je nič zlé.

Ale je to nesprávne položená otázka. Lebo ide o okolnosti, nie o jednotlivý úkon. Ak je to sporadický druh zábavy, nemusí to byť nič zlé. Ale ak je to spôsob života, potom je videnie tej istej veci celkom iné.

SLOBODNÝ ALEBO NESLOBODNÝ

Správnejšie je pýtať sa, akým spôsobom žiť, ako zarábať. Mám sa živiť športkovaním, tipovaním? Nestanem sa takýmto spôsobom človekom neslobody? Nebudem smerovať do „smrti“? Do kolotoča závislostí, nutkania hrať a hrať...? Do „smrti“ vzťahov a sociálnej izolácie?

Zdá sa mi, že v samotnej otázke čitateľa je už náznak hľadania ospravedlnenia pre sporadické tipovanie. Niektoré veci je však lepšie ani nezačať a ani neskúšať. Tipovanie, hazardné hry, automaty či žrebovanie patria k nim.

Či človek na prvýkrát vyhrá, alebo prehrá, dostaví sa nutkanie skúsiť to znova. A práve tu začína strácať svoju slobodu. Preto je lepšie pýtať sa: Chcem byť človek slobody alebo neslobody?