Jednotná modlitba pre jednotnú Cirkev

Milá naša čitateľka, priznám sa, že ma otázka neprekvapuje. Ja tiež túto modlitbu poznám zo svojho detstva ešte v tej staršej verzii Modlitebníka, ktorý slovenskí biskupi schválili 25. októbra 1943 v znení, ako uvádzate.

Celkom iste sa v priebehu rokov modlitba nepatrne jazykovo upravovala a v tejto forme sa modlila až do vydania nového Modlitebníka v roku 2001.

Je viac než nutné vytvárať aj vonkajšiu jednotu, ktorá sa prejavuje i tým, že najmä v chrámoch pri rozličných stretnutiach máme používať jednotnú „cirkevnú“ reč.

Aby mal zástup veriacich nielen jednu dušu a jedno srdce, ale aj jeden jazyk a aby sme sa mohli na západe či na východe spoločne modliť a náležite sláviť liturgiu Cirkvi.

Aj keď je nám možno ľúto, že je táto modlitba v aktuálnom Modlitebníku skrátená, máme ju akceptovať, aby sme nevnášali disharmóniu.

NAJSTARŠIA MARIÁNSKA ANTIFÓNA

V roku 1917 ju objavil správca knižnice z Manchestra C. H. Roberts a v spolupráci s odborníkom na papyrusy M. Labelom ju datovali do 3. storočia.

Obsah modlitby naznačuje, že egyptskí kresťania sa nachádzali vo vážnom nebezpečenstve, pravdepodobne išlo o jedno z mnohých prenasledovaní, čo zrejme dalo podnet na vznik antifóny žiadajúcej Pannu Máriu o zásah, a zvýrazňuje vieru ľudu v jej mocný príhovor u Boha.

Latinská verzia však nemá „dôvetok“: „Pani naša, Prostrednica naša...“ a rovnako ani najstarší dokument, ktorý je autentický.

Keďže liturgia má byť autentická, vyžaduje sa, aby aj preklady do národných jazykov boli autentické, čo sa prostredníctvom Liturgickej komisie Konferencie biskupov Slovenska aj uskutočňuje.

VYJADROVANIE JEDNOTY CIRKVI

Mnohé vznikli v dobrom úmysle, ale často sú emočným hýbateľom a najmä pod vplyvom rôznych jansenistických počinov odvádzali od podstaty a stavali takmer neprekonateľné hrádze v úprimnom hľadaní Boha a komunikácie s ním.

Toto sa dialo vo vzťahu k Eucharistii a aj v nenáležitej forme mariánskej úcty. Druhý vatikánsky koncil a hlavne jeho uskutočňovatelia pápeži sa snažili a snažia o prehĺbenie duchovného života aj tým, že nás modlitbami upozorňujú na to, čo je v nich a cez ne podstatné – obnovenie osobného vzťahu k Bohu a Matke Božej.

Kedy boli vložené prídavky do tejto starobylej modlitby, neviem povedať. Iste tam nebol zlý úmysel, ale modlitba v tej forme, ako nám ju ponúka prvotná Cirkev, je vynikajúca a pre nás naozaj oslovujúca.

Zaiste, kto sa ju modlí aj s „prídavkom“, nehreší ani nie je bludár, ale v chrámoch a pri verejných, hoci aj ľudových pobožnostiach, sa ju máme jednoznačne modliť tak, ako je uverejnená v Modlitebníku.

Ten je vynikajúci pomocník na vytváranie vonkajšej jednoty, ktorá, žiaľ, stále nie je, a sám som svedkom toho, že nie vždy vieme byť tými, čo vytvárajú jednotu, lebo aj pri pozdrave, ktorý je ako prvý uvedený v Modlitebníku Pochválený buď Ježiš Kristus, akoby sme stále chceli presadiť to „svoje“ Pochválený buď Pán Ježiš Kristus, čo nie je nesprávne, ale predsa narúša jednotu, vonkajšiu jednotu v Cirkvi.