Každý prežíva vieru individuálne

Ak je z oboch strán prioritou zostať spolu, ale zároveň v spomínanej záležitosti nemáte potrebu „prispôsobiť sa“, nemali by ste odkladať rozhovor s cieľom nájsť riešenie. Inak riskujete konflikt s možnými negatívnymi dôsledkami.

Mali by ste poznať dôvody, pre ktoré vaša priateľka uprednostňuje tento spôsob praktizovania duchovného života, a ona by zase mala vedieť o vašich výhradách a obavách. Ak konkrétne spoločenstvo a vonkajšie prejavy jeho členov pri liturgii nie sú zakázané, nemusel by byť v tom problém, stačil by možno rešpekt z vašej strany.

Samozrejme, ak sme stále na pôde Katolíckej cirkvi. Určite by ste ale mali spozornieť, ak by na svojom pozvaní do spoločenstva trvala i napriek vášmu odmietnutiu. Vážny problém by bol, ak by zo svojho pozvania urobila nevyhnutnú požiadavku na pokračovanie priateľstva.

Všeobecné zásady

Práve tieto skutočnosti by ste si mali vysvetliť vo vzájomnom rozhovore. Nie je jasné ani to, o akú komunitu ide, ani aké „nadštandardné“ vonkajšie prejavy pri bohoslužbách a adorácii máte na mysli, preto uvediem len niekoľko všeobecných zásad.

Predovšetkým neslobodno nikoho nútiť do vonkajších náboženských prejavov, ktoré síce nie sú v Katolíckej cirkvi zakázané, ale povedzme, že idú mimo priestoru „bežného - riadneho registra“ katolíckej liturgie.

Láska sa prejavuje aj rešpektom. A v náboženskej oblasti to platí rovnako. Často ide o prevzaté prejavy, ktoré nevyrastajú z tradície liturgie Katolíckej cirkvi ani z prejavov ľudovej zbožnosti. Niežeby všetko nové bolo zlé, je však potrebné rozlišovanie a múdrosť, aby sme mali istotu, že by sa s novými prejavmi nevyprázdnil katolícky obsah.

Ak nové môže pomôcť rozvíjať v nových podmienkach to, čo vyrástlo z katolíckej tradície, a tak prehĺbiť obsah, nie je problém. Rizikom však môže byť najmä emotivizmus a elitárstvo. Pri elitárstve je tendencia pozdvihnúť tieto prejavy nad ostatné tradičné, považovať sa za niečo viac ako „bežní“ veriaci.

Môže to byť aj presvedčenie, že len týmto spôsobom sa dá nadobudnúť „adekvátny“ zážitok prežívania Božej prítomnosti, ktorý by vyhovoval vlastným subjektívnym predstavám a túžbam. Na druhej strane, ak tieto prejavy nevybočujú z rozumného rámca, môžu jednotlivcom vyhovovať pri hlbšom prežívaní úkonov viery. 

Prvoradý je úkon viery

Pri emotivizme je dôraz na emocionálnom prežívaní, hovoríme vtedy o takzvanej zážitkovej spiritualite. Niežeby emócie nemali svoje opodstatnenie v celku prežívania reality, vrátane tej duchovnej, ale treba im dať správne miesto.

Pri emotivizme je dôležitejšia emócia než obsah. Jednoducho povedané, prežívam niečo, povedzme adoráciu, a emócia, ktorá ju sprevádza, je pre mňa dôležitejšia ako samotný obsah toho, čo sa odohráva. Akoby prítomnosť Boha, respektíve prežívanie jeho prítomnosti bolo viazané najmä na ten emočný zážitok.

Tým skutočným zážitkom má byť tajomná prítomnosť Boha, ktorej sa dotknem nie emóciou, ale úkonom viery. Úkon viery ma uisťuje, že Boh je predsa prítomný bez ohľadu na stupeň môjho emocionálneho prežívania, vidí ma pohľadom svojej lásky a ja mu odpovedám nie emóciami, ale otvorením môjho srdca a rozhodnutím vôle nasledovať jeho hlas.

Zážitkom môže byť vlastná pokojná prítomnosť, ktorá je znakom vnútorného pokoja a nepotrebuje sa prejavovať inými vonkajšími prejavmi; vystačí si s tými, ktoré katolícka liturgia a náš kultúrny priestor bežne poznajú. Skúste sa hlbšie porozprávať, prípadne obaja spoločne hľadať radu u tých, ktorí by vám vedeli múdro poradiť.