Kresťan a kompromis

Boh je osobné Dobro, ktorý dobre pozná aj najskrytejšie motívy ľudského myslenia a konania. Akýkoľvek úmysel alebo konanie zamerané na zlo mu radikálne odporujú.

Kompromis

Čo je vlastne kompromis? Pochádza z latinského slova compromissum a v bežnej reči sa ním rozumie ústupok, ktorý je zameraný na dohodu, alebo dohoda, ktorá je výsledkom vzájomných ústupkov. Je to forma zhody medzi protikladnými požiadavkami dvoch alebo viacerých účastníkov, z ktorých každý ustúpi v niečom, aby sa vyriešil protiklad.

V širšom zmysle slova sa kompromis chápe ako stredná cesta či prostriedok spojenia rôznorodých prvkov (napríklad kompromis medzi tradičným a novým – moderným). Kompromis vystupuje do popredia v situáciách, pri ktorých dochádza ku konfliktu hodnôt.

Tento pojem sa používa vo viacerých oblastiach: občianska, právna, ekonomická, obchodná, žurnalistická, politická, kultúrna, medzinárodné vzťahy a ďalšie. Treba povedať, že nie každý kompromis je aj hriechom.

Uvedieme niektoré príklady z občianskeho života: stanovenie dĺžky pracovného dňa alebo týždňa, určenie začiatku a konca školského roka, uznanie niektorých cirkevných sviatkov aj ako štátnych sviatkov a iné.

Vzájomnou dohodou medzi politickými stranami, odborovými organizáciami, predstaviteľmi náboženských spoločenstiev a iných zložiek spoločenského života sa stanovia podmienky vzájomného spolunažívania so zameraním na spoločné dobro.

So zlom sa nedá robiť kompromis

Na tomto mieste si všimneme kompromis hlavne z pohľadu etického a teologicko-morálneho. Urobiť kompromis vo svedomí, znížiť sa na kompromis alebo žiť z kompromisov – znamená čiastočne popustiť zo svojich princípov alebo opakovane a úplne sa ich vzdať.

Znamená to postup, ktorý nie vždy a vo všetkom je čestný. Preto kompromis v bežnom význame vyznieva hanlivo alebo negatívne. Je dôležité poznamenať, že existujú etické princípy, o ktorých nemožno vyjednávať, pretože svojou povahou a úlohou predstavujú základ sociálneho života.

Keď sa praktický život konfrontuje s morálnymi princípmi, ktoré nedovoľujú žiadne výnimky alebo kompromis, je to veľká výzva pre zodpovednosť kresťanov. Pred týmito základnými a nedotknuteľnými morálnymi princípmi veriaci si musia uvedomiť, že ide o základy mravného poriadku, ktorý súvisí s celostným dobrom osoby.

Tieto princípy majú absolútnu hodnotu a veriaci sa ich nemôžu a nesmú vzdať.

Ide predovšetkým o nasledovné: odmietanie potratu a eutanázie; rešpekt a ochrana práv ľudského zárodku; ochrana a podpora rodiny, založenej na manželstve jednej ženy s jedným mužom; zabezpečenie slobody pre rodičov na výchovu vlastných detí; sociálna ochrana nedospelých; oslobodenie obetí moderných foriem otroctva (ako napríklad drogová závislosť, prostitúcia); právo na náboženskú slobodu; ekonomický rozvoj v službách osoby a spoločného dobra; rešpektovanie sociálnej spravodlivosti, princípu ľudskej solidarity a subsidiarity; ochrana pokoja.

Kto robí kompromis so zlom, je falošným človekom. Kompromis so zlom sa nikdy nevypláca. Ide totiž o dvojaký hriech: krivenie pravdy a pohoršenie. Slová Pána Ježiša sú jasné, jednoznačné, až veľmi tvrdé: „Ale vaša reč nech je ,áno – áno‘, ,nie – nie‘. Čo je navyše, pochádza od Zlého“ (Mt 5, 37).

„Nik nemôže slúžiť dvom pánom. Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone“ (Mt 6, 24). „Beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza!“ (Mt 18, 7). Je pravda, že Boh je milosrdný, ale je rovnaká pravda, že je aj spravodlivý.

Okrem toho, opovážlivo sa spoliehať na Božie milosrdenstvo je ťažký hriech proti Duchu Svätému. A preto konanie veriaceho má byť zodpovedné, pravdivé, povzbudzujúce a vyjadrujúce súlad medzi vierou a životom, medzi evanjeliom a kultúrou.