Krst nám pomáha priblížiť sa k spáse

Napomínať môžeme len vtedy, ak naše slová o viere sa zhodujú aj s našimi činmi. Ak je náš život odrazom toho, čomu a komu sme uverili.

Michal Vivoda 11.09.2018
Krst nám pomáha priblížiť sa k spáse

„Moja najlepšia priateľka, hoci má od malička veľmi pekný vzťah k Bohu,  nie je ani pokrstená. Jej rodičia, manžel i deti sú už pokrstení. Ako jej mám okrem príkladu vlastného života vysvetliť, že pre veriacich má sviatosť krstu zásadný význam a tiež žehnajúce účinky?“

Viera, Levice

 

Hoci nepoznáme okolnosti, ktoré vedú spomínanú ženu k životu bez krstu, môžeme povedať, že jestvujú situácie, v ktorých dokážeme s jemnocitom vycítiť a vypozorovať, kedy už nestačí len nepriamo naznačovať a nenápadne svedčiť. Vyžaduje si to pravá láska a nefalšované milosrdenstvo „hriešnikov napomínať“ taktne a pravdivo.

 Všeobecne platí, že krst je prvou sviatosťou, sviatosťou nevyhnutnou k spáse. Samotné Sväté písmo o tom mnohokrát svedčí. „Robte pokánie a nech sa každý z vás dá pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha“ (Sk 2, 38). Sám seba nevykúpi nik!

V krste sú nám vliate čnosti, ktoré nám pomáhajú rásť a dosahovať spásu. „Krst je prvá a hlavná sviatosť na odpustenie hriechov, lebo nás zjednocuje s Kristom, ktorý bol vydaný za naše hriechy a bol vzkriesený na naše ospravedlnenie, aby sme žili novým životom“ (KKC, 977). Sám Pán Ježiš posiela apoštolov do sveta, aby hlásali evanjelium všetkému stvoreniu a krstili, lebo kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený (porov. Mk 16, 15 - 16).

Krstom sa stávame adoptovanými Božími synmi a dcérami. Prečo odmietaním krstu opovrhovať týmito darmi? Prečo sa vedome a dobrovoľne ochudobňovať o dary, ktoré nám Boh sám z najosobnejšej a najhlbšej lásky ponúka? Nie je to bláznovstvo? Môžeme namietať, že Duch Svätý veje, kadiaľ chce. A vskutku je to tak. No ak poznáme, že niečo je potrebné, naša nečinnosť je opovrhovaním a odporovaním zjavenej pravde, opovážlivým spoliehaním sa na Božie milosrdenstvo, a to sú hriechy proti Duchu Svätému.

V takomto zotrvávaní v hriechu Duch Svätý nemôže v nás účinne pracovať a pôsobiť, hoci si nahovárame opak. Ak veríme, že vliate čnosti sú prostriedkami spolupráce s milosťou v Duchu Svätom, odmietaním krstu ich popierame. Byť si vedomý dobra a napriek tomu konať inak, je hriech. Krst je očistným prameňom večného života, ponorením sa do Krista, umieraním pre Krista, odumieraním sebe, aby sme sa stávali novými stvoreniami.

Krst je bránou k ostatným sviatostiam, ktoré sú prostriedkami k svätému životu. Sviatosti nás posilňujú a posväcujú. Vyživujú nás duchovnou potravou, sú sprítomnením Krista v našich životoch.

Tvrdošijne odporovať zjavenej pravde, slovám samotného Krista, nech by bol osobný dôvod akokoľvek ľudsky dojímavý a pochopiteľný, je vo svojej podstate neodpustiteľným hriechom, pretože sám osebe tento stav vylučuje možnosť nápravy.

Otvorenosť voči darom, ktoré nám Boh chce dať, je základným predpokladom pre ozajstný vzťah s Bohom. Vzťah s Bohom totiž nie je len nejaká sentimentálna väzba, ale definitívne prijatie nárokov, ktoré sa nám predkladajú. Avšak Pán Ježiš nás s láskou uisťuje: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké“ (Mt 11, 28 - 30).