Manželská láska participuje na Božej láske

Prostredníctvom Božej milosti človek dostáva od Boha účasť na jeho spôsobe milovania a na jeho vernosti. Manželská láska je teda participáciou na láske Boha voči človeku, ktorá je výlučná a neodvolateľná (porov. KKC 1646).

Sviatosť manželstva uschopňuje vzrastať vo vzájomnej láske a naplniť celkovú podstatu manželského spolunažívania (porov. KKC 1647). Avšak, ako pri každom dobrom diele, ktoré Boh v človeku začne, vyžaduje sa spolupráca človeka s Božou milosťou. Božia milosť plynúca z prijatej sviatosti manželstva je dostačujúca, predchádza, sprevádza i nasleduje ľudské konanie, dáva impulz k vernosti, jednote, láske, úcte, vytrvalosti.

Je však spojená s ľudskou snahou a úsilím o spoluprácu. Je to neustále denne sa opakujúce „áno“, ktoré sa nikdy nekončí a takisto sa nikdy nekončí námaha súvisiaca s vernosťou voči tomuto súhlasu. Manželia, ktorí s pomocou Božej milosti vydávajú takéto svedectvo, často vo veľmi ťažkých podmienkach, si zasluhujú vďačnosť a podporu cirkevného spoločenstva. 

Ako učí Katechizmus Katolíckej cirkvi, „sú však situácie, v ktorých sa manželské spolužitie stáva z najrozličnejších dôvodov prakticky nemožným. V takýchto prípadoch Cirkev pripúšťa fyzickú rozluku manželov a koniec spolužitia. Pred Bohom však manželia neprestávajú byť manželom a manželkou; nemôžu uzavrieť nový zväzok“ (KKC 1649). Dnes sa v Cirkvi živo diskutuje, akou cestou sa má uberať pastoračné sprevádzanie týchto osôb. Základnou podmienkou lásky je neodmietať hriešnika, ale odsúdiť hriech.

Kde inde má zranený človek hľadať útechu a správne vedenie, ak nie v lone milujúcej Cirkvi, ktorú tvorí spoločenstvo veriacich? Cirkev sa vždy zaoberala riešením vzniknutých problémov prípad od prípadu; v danom ohľade sa pridŕža učenia Ježiša o nerozlučnosti manželstva. Bez toho, aby sa vyprázdnil zmysel Ježišových slov, je nevyhnutné brať do úvahy jednotlivé, často veľmi komplexné situácie. Ako najúčinnejšie, no nie okamžité riešenie sa javí správna výchova detí a mládeže k budovaniu zodpovedných, hlbokých vzťahov, čo by sa v dlhodobom horizonte stalo základom znovuobjavenia pravej ľudskej identity zakotvenej v Bohu.

Dnes sa všeobecne veľký počet katolíkov uchyľuje k rozvodu podľa občianskych zákonov a civilne uzatvára nový zväzok. Cirkev, verná slovám Ježiša Krista (porov. Mk 10, 11 - 12), je presvedčená, že nemôže uznať nový zväzok za platný, ak je platné prvé manželstvo. Čo sa týka vážnych dôvodov na skúmanie platnosti prvého manželského zväzku, vždy existuje možnosť obrátiť sa na príslušný cirkevný súd, ktorý svojou autoritou starostlivo posúdi situáciu. Ak sa rozvedení zosobášili civilne, nachádzajú sa v hriešnej situácii, ktorá objektívne porušuje Boží zákon (porov. KKC 1650).

Toto je i dôvod, ktorý im bráni pristupovať k prijímaniu Eucharistie, kým táto situácia trvá. Z toho istého dôvodu nemôžu vykonávať v Cirkvi isté zodpovedné funkcie. Zmierenie sviatosťou pokánia sa môže udeliť len tým, čo ľutujú, že porušili znak zmluvy a vernosti Kristovi, a zaväzujú sa žiť v úplnej zdržanlivosti (porov. KKC 1650). Je to postoj týkajúci sa každého jedného katolíka, nielen manželov, podľa ktorého nie je dostatočné vyznať hriech a nekonať pritom pokánie.

Pokánie je často náročné, vyžaduje obetu a ľudské úsilie, avšak Boh nenecháva nikoho, kto s pokorou priznáva svoje zlyhanie a sľubuje nápravu, bez potrebnej pomoci. Kresťanské spoločenstvo i kňazi sú povolaní láskavo pomáhať týmto osobám, aby sa učili kresťansky prežívať svoju situáciu verní svojmu manželskému zväzku, ktorý ostáva nerozlučiteľný; majú im asistovať pri správnej kresťanskej výchove detí a nevyčleňovať ich neprimeranými postojmi zo života spoločenstva (porov. KKC 1651).