Na ceste k cieľu dodajme deťom energiu

Nedávno som mal v banskobystrickej katedrále svätú omšu. Po nej kostolníci - manželský pár - prišli do sakristie so svojou malou vnučkou, ktorú pred nami kňazmi motivačne pochválili, že vydržala na svätej omši až do konca.

Dievčatku hrdosťou zažiarili oči, ale keď ju pán dekan obdaroval veľkým čokoládovým kindervajíčkom, ktoré vytiahol zo skrinky, vykúzlila nádherný úsmev a radosťou začala jasať.

Neviem, či boli vopred dohodnutí na takejto odmene, no celá situácia vyzerala veľmi prirodzene. V každom prípade nám prináša otázku dôležitosti motivácie, ktorá je stimulom nášho rozhodovania, správania či konania.

VONKAJŠIA MOTIVÁCIA

Motivácia však môže pochádzať z vnútorného záujmu človeka alebo z jeho ovplyvnenia, či donútenia prostredím. Je teda vnútorná alebo vonkajšia. No zároveň môže byť vlastná danej úlohe, ak s ňou priamo súvisí, alebo cudzia, ak s ňou nemá nič spoločné.

Cudzia vonkajšia motivácia sa spája s povinnosťou a neraz aj s trestom. Napríklad nejakým zákazom, výčitkami alebo aj odmeraným či chladným postojom. Dieťa síce úlohu splní, ale len preto, aby sa vyhlo trestu.

Tento druh motivácie je vo výchove nežiaduci, keďže nerešpektuje dôstojnosť človeka a prináša skôr negatívny výsledok. Takým je aj chodenie na omše iba z povinnosti alebo odradenie od samotnej účasti na omši.

VNÚTORNÁ MOTIVÁCIA

Pri vnútornej motivácii ide dieťa na svätú omšu, pretože chce - s účasťou sa zjednotí. Ak je motivačný podnet závislý od niekoho alebo niečoho iného, hovoríme o cudzej vnútornej motivácii, takou je napríklad spokojnosť rodičov, ich pochvala, ale môže to byť aj nejaká sľúbená odmena alebo stretnutie s kamarátmi na omši a podobne.

Cieľom však je, aby motivačný podnet vychádzal z vlastného záujmu, teda z osobného presvedčenia a osobného vzťahu k Bohu. Musíme si priznať, že motivovať dieťa takýmto spôsobom nie je vždy možné, no mali by sme ho v ňom prebúdzať. Inak bude vystavené riziku uspokojenia z dosiahnutej odmeny.

Dôležitú úlohu tu zohrávajú, samozrejme, samotní rodičia. Sú kolískou duchovného života rodiny, preto dôležitejšie ako slová sú ich postoje a správanie. Práve v nich deti vidia východiskové body a oporné stĺpy života rodičov.

Ak vidia, akú veľkú úlohu v ich živote zohráva Boh a že účasť na svätej omši je vyjadrením ich vzťahu k nemu, že sa na svätú omšu tešia a náležite pripravujú, tak ide o motivačný moment par excellence.

NESTRATIŤ CIEĽ

Viera by mala chutiť, neraz však musíme chuť obnoviť. Raz som bol v bufete na Skalnatom plese po tatranskej túre. Zrazu vošiel môj priateľ s dvomi malými synmi. Ako ma zbadal, dodal: „Musím ísť kúpiť hranolky. Boli silnou motiváciou, aby sme sem vyšli.“

Nepochybujem, že prvou motiváciou bol výlet a láska k prírode, ku ktorej ich viedli rodičia. No monotónnosť a páľava dňa si vyžadovali dodať novú energiu a tou boli hranolky.

Podobne je to aj so svätou omšou. Deti spočiatku zapálené neraz zvädnú ako kvetinky bez vody, preto je potrebné dodať im novú energiu. Možno aj nejakú odmenu, stretnutie s kamarátmi na detskej svätej omši, spoločnú zmrzlinu či výlet… Nemali by sme však stratiť cieľ a tým je prebúdzať ich vlastný vnútorný záujem a osobný vzťah k Bohu.