Na čom chceme stavať manželstvo?

Podľa Kamila (49) otázka, ktorú nastolila čitateľka, otvára pre nás kresťanov zásadnú tému na zamyslenie. Čo formuje a usmerňuje môj život? Moje hodnoty, názory, postoje a činy. Verejná mienka je vo veľkej miere masírovaná médiami, reklamou alebo aj „lifestylovými“ časopismi. Funguje na princípe „davovej psychózy“, to znamená, ak väčšina povie, že je niečo správne, začne sa to považovať za spoločensky prijateľné, a teda normálne. Prípadne nás o tom presviedčajú pseudoosobnosti spoločenského života. Ísť proti tomuto prúdu sa preto považuje za spiatočnícke, nemoderné, alebo konzervatívne. Na druhej strane je tu viac ako dvetisíc rokov platná pravda, ktorú nám hlása Ježišovo slovo nemenné v akejkoľvek dobe.

Pre nás kresťanov je práve cestou, kde sa očisťuje naša viera, a teda aj hodnoty, na ktorých stojí náš život. Moje slovo v prísahe vyjadrenej pred oltárom je viac ako stovky predmanželských zmlúv. Nie nadarmo aj v minulosti, keď medzi sebou ľudia obchodovali, veľakrát nepoužívali zmluvy napísané na papieri. Stačilo im slovo, ktoré bolo nadradené akejkoľvek zmluve. Ak má totiž niekto nečestný úmysel, môže sa poistiť akoukoľvek zmluvou, aj tak mu to nezaistí dodržanie záväzku, respektíve predmetu zmluvy. Sväté písmo nás učí: „Ale vaša reč nech je áno – áno, nie – nie“ (Mt 5, 37). Nestálosť a rozpad, žiaľ, aj kresťanských manželstiev  v súčasnosti ukazuje, že slovom vyjadrený sľub stráca hodnotu. Ak sa nemýlim, tak predmanželské zmluvy zväčša upravujú majetkové vzťahy oboch strán pred vstupom do manželstva a riešia, čo bude s majetkom po jeho rozpade. Ak by toto mala byť „hlavná téma“ manželstva, potom by teoreticky takáto zmluva mohla mať svoje opodstatnenie.

Ale pre nás a naše manželstvo by to bolo žalostne málo. Pre vplyvy sveta je v dnešnej dobe ťažké dodržať sľub vernosti. Ale veríme, že požehnanie, ktoré sme ako kresťanskí manželia dostali vo sviatostnom manželstve, a neustále udržovanie živého vzťahu s Bohom nám dá silu dodržať ho a svedčiť o tom vo svojom okolí.

Katarína (49) sa domnieva, že v našom právnom systéme ešte nie je možné uzatvárať predmanželské zmluvy tak, ako to môžeme vidieť napríklad v amerických filmoch. Takáto zmluva sa totiž môže uzavrieť iba v prípade, ak by si náš občan bral cudzinca a sobáš by bol v jeho rodnej krajine. Tí, ktorí na nejakej zmluve trvajú, využívajú možnosť spísania notárskej zápisnice. Určuje sa v nej rozsah individuálneho a spoločného majetku. Hoci príjmy a majetok snúbencov sú väčšinou rozdielne, ako absurdné by mali pre nás kresťanov vyznievať slová: Čím sa jeden z nich chráni pred delením majetku rovným dielom, po prípadnom ukončení manželstva. 

Predstavme si mladý snúbenecký pár. On, milý, veselý a zodpovedný kresťan. Ukončené kvalitné vzdelanie, už zopár rokov zamestnaný na dobrom mieste. Mladý muž z dobre situovanej rodiny, ktorý vlastní byt od rodičov a auto za štátnice stojace pred ním. Ona, veľmi pekná, prirodzená, múdra, vzdelaná, z príkladnej kresťanskej rodiny, bezpodmienečne milujúca svojho snúbenca, avšak jej rodičia sú chudobní. Do manželstva si okrem ich požehnania neprináša vôbec nič. Možno zopár drobných, ktoré si starostlivo ušetrila. Po čase ju romanticky požiada o ruku, ale jedným dychom dodá, že by jej ešte predsa len chcel  pred uzavretím sviatostného manželstva niečo povedať. Niečo, čo podľa neho veľmi pomôže, aby ich manželstvo bolo „harmonickejšie“.

Potom jej navrhne spísať notársku zápisnicu o delení majetku v prípade, že ich manželstvo predsa len nebude trvať tak dlho, ako sa jej chystá v kostole prisahať, čiže navždy. Čo si môže po takomto niečom jeho snúbenica pomyslieť? Čo asi tak môže cítiť? Ako by v deň svadby mohol v ušiach znieť jeho sľub v kostole? Možno takto: Sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ti budem verným manželom (dovtedy, kým sa nezjaví nejaká iná, zaujímavejšia) a že ťa nikdy neopustím (to celkom naisto neviem), ani v šťastí (to by som mal zvládnuť) ani v nešťastí (to som si nie istý), ani v zdraví (ak budeš zdravá, všetko bude v poriadku), ani v chorobe (zato sa zaručiť neviem) a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života (ak pôjde všetko podľa mojich predstáv, tak áno).
Čo dodať? Úplne sa stotožňujem so slovami svojho manžela. Pre harmonické spolužitie manželov treba niečo úplne iné. Ale to by už bola iná téma.