Na pozadí náboženskej aj vedeckej pravdy je Boh

Áno, po prečítaní prvých kapitol sa moderný čitateľ právom pýta, ako má dať ich výpoveď do súvisu s vedeckými poznatkami, ktoré zhodne demonštrujú inú ako statickú podobu vesmíru, zemského povrchu a živočíchov. Veda dokladá ich dlhotrvajúci dynamický vývoj, nad ktorým musí aj veriaci človek žasnúť a uvažovať.

Dnes už teológia a prírodné vedy poznajú zreteľne svoje hranice a kompetencie najmä po ostrých konfliktoch. Stačí tu spomenúť proces proti Galileimu v 17. storočí a nástup Darwinovej evolučnej teórie v 19. storočí. Darwin tvrdil, že rozličné druhy živočíchov nestvoril bezprostredne Boh, ale povstali postupným vývojom a zahrnul doň i človeka.

To vyvolalo vášnivé polemiky, ktoré vyústili do falošnej alternatívy: Stvoril človeka Boh alebo pochádza z opice? Skutočnosť tu je však zložitejšia, tak ako zložitý je aj život a jeho chápanie. Dotkneme sa najprv textov a potom evolúcie.

Morálno-duchovná pravda o svete a človeku

Božie slovo nebolo Bohom nadiktované, ale Bohom iniciované, pričom v rôznom čase ho komponovali inšpirovaní, umelecky zdatní a hlboko veriaci svätopisci. Prvé dve kapitoly Knihy Genezis sú duchovným a dobovým pohľadom na Boha, svet a človeka. V prvej kapitole ide o vesmírno-časový scenár sveta. Boh svetlom delí čas a aj oblohou rozdelil nové priestory a z vôd oddelil zem.

Postupne všetko zaplnil a okrášlil: súš rastlinami, klenbu nebeskými telesami, vody, nebo i zem živočíchmi a na konci tohto vývoja stvoril ľudí na svoj obraz  ( porov. Gn 1). V druhej kapitole knihy Genezis sa zvažuje len istá lokalita Edenu a jeho okolie, kde predstava o svete vychádza z protikladu púšte a oázy. Boh v pustatine človeka vymodeluje, oživí a odvedie ho do svojej vysadenej záhrady, kde sú zvieratá neúspešným pokusom, keď Boh hľadá pomoc pre človeka.

Už len táto dvojitá odlišnosť koncepcie sveta z úvodu Biblie relativizuje dobovo-vedeckú výpoveď oboch správ o vzniku sveta a človeka. Inde Sväté písmo pomocou poetických textov približuje vznik sveta cez zápas Boha s chaotickými morskými tvormi (porov. Ž 74, 14; Iz 27, 1) a cez aktivitu múdrosti pri stvorení sveta (Prís 8, 22 - 31; Múd 9, 9).

Z tejto diverzity textov vyplýva, že prvoradá je ich teologická pravda, že za vznikom zmysluplného sveta je Božia aktivita a zámer, osobitne súvisiaci s človekom. Vedeckému bádaniu v stredoveku napomohlo odkúzlenie sveta v Gn 1: totiž že Bohom nie je ani Slnko či Mesiac, ani hviezdy (ako pre astrológov), ani (matka) Zem, ani Leviatan a ani žiaden človek, trebárs kráľ, hoci každý človek má mimoriadny vzťah s Bohom.

Biblické texty nám tak podávajú druh poznania, ktoré neponúkne žiadna materialistická teória o vývoji sveta. Kto však naďalej pokladá biblické texty aj po vedeckej stránke za dokonalé a vykladá ich v prísne prírodovedeckom zmysle, radí sa ku kreacionistom (creatio – stvorenie). Je ich veľa medzi evanjelikálnymi kresťanmi, najmä v USA.

Kreacionisti absolutizujú reformačný princíp „iba Písmo“ a vzťahujú pravdu Biblie aj na prírodovedecké otázky. Sväté písmo nám však bez omylu podáva pravdu potrebnú na našu spásu. Nerobí z nás matematikov, ale veriacich v osobného Boha, ktorý je v úzkom vzťahu so svetom a človekom.    

Pápeži o evolúcii a kreacionizme

Na základe uvedených téz Katolícka cirkev uznáva kompetencie vedy. Z vedeckých záverov neprijíma výlučne materialisticky koncipované teórie a teda odmieta  myšlienku, že evolúcia je slepým procesom bez účelu. K evolúcii sa vyjadrili štyria pápeži, ktorí ju nevidia v rozpore s vierou v Boha, ale naopak.

Svätý Ján Pavol II. v roku 1996 konštatoval: „V encyklike Humani generis z roku 1950 už môj predchodca Pius XII. vysvetlil, že evolúcia a to, čo o človeku a jeho povolaní učí viera, nie je vo vzájomnom rozpore. Dnes bezmála polstoročie po vydaní tejto encykliky dávajú nové poznatky podnet na to, aby sme v evolučnej teórii videli viac než len hypotézu.

Je naozaj pozoruhodné, že po mnohých objavoch v rozličných vedných odboroch bola bádateľmi čoraz viac akceptovaná. Táto neúmyselná a nijak neriadená zhoda výsledkov výskumu už sama osebe predstavuje významný argument v prospech tejto teórie. Otázka evolúcie sa bezprostredne dotýka učiteľského úradu Cirkvi, pretože sa dotýka obrazu človeka.

Namiesto jednej evolučnej teórie by sme mali hovoriť o niekoľkých evolučných teóriách. Preto nie sú zlučiteľné s pravdou o človeku evolučné teórie, inšpirované svetonázorom, ktorý považuje ducha za niečo, čo povstáva zo síl oživenej hmoty, alebo za vedľajší produkt tejto hmoty. Tieto teórie nie sú schopné vysvetliť osobnú dôstojnosť človeka.“

Pápež Benedikt XVI. v roku 2007 vyvrátil i medzi katolíkmi vžitý protiklad, že kto verí v Stvoriteľa, mal by odmietnuť evolúciu a naopak, kto zastáva evolúciu, musí vylúčiť Boha. „Tento protiklad je absurdný, pretože existujú mnohé vedecké dôkazy v prospech evolúcie. Tá sa javí ako skutočnosť, ktorú musíme poznať a ktorá obohacuje naše poznanie vo vzťahu k životu a bytiu ako takému.

Lenže evolučná teória neodpovedá na všetky otázky, predovšetkým na veľkú filozofickú otázku: Odkiaľ všetko pochádza?“ Aj súčasný pápež František sa v roku 2014 vyjadril priaznivo k veľkému tresku i evolučnej teórii: „Veľký tresk, ktorý je dnes najpopulárnejšou teóriou o pôvode univerza, nie je v protiklade k božskému stvoreniu, vyžaduje ho.

Evolúcia v prírode nie je nekonzistentná so zmienkami o stvorení - pretože evolúcia predpokladá vytvorenie bytostí, ktoré sa vyvíjajú.“ Všetci sme teda pozvaní dávať do súladu naše biblické poznanie a vieru s rozumovým poznaním, pretože na ich konci stojí spoločný a jediný zdroj pravdy – Boh.