Naše áno nech je áno, a nie nech je nie

Prísaha sa dovoláva Boha ako svedka pravdivosti danej výpovede alebo úprimnosti daného sľubu. Kedy je teda prísaha možná? Skúsme sa pozrieť na to, čo o prísahe hovorí Božie slovo. Starý zákon obsahuje veľa príkladov prísahy (porov. Gn 21, 22 - 32). Dokonca sám Pán prisahá na svoje meno. „Na seba samého prisahám - to je Pánov výrok - : Pretože si toto urobil a svojho syna, svojho jediného si neušetril predo mnou, zahrniem ťa požehnaním“ (Gn 22, 16 - 17).

Ježiš však nikdy nepoužíva prísahu, aby zaručil autoritu svojej náuky. V reči na vrchu predpisuje svojim, aby sa zdržiavali prísahy: „No ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte... Ale vaša reč nech je ,áno - áno', ,nie – nie'. Čo je navyše, pochádza od Zlého“ (Mt 5, 34 - 37). Pred veľradou sa však predsa rozhodne odpovedať veľkňazovi, ktorý ho zaprisaháva na živého Boha, aby mu povedal, či je Mesiáš, Boží Syn (poorv. Mt 26, 63), a tým nepriamo uznáva hodnotu prísahy. 

Svätý Pavol taktiež nikdy neskladá výslovne prísahu, ale viackrát používa formulácie jej podobné. „Sami ste svedkami aj Boh, ako sväto, spravodlivo a bezúhonne sme sa správali voči vám veriacim“ (1 Sol 2, 10). Keď sú v Božom slove niektoré citáty nejasné alebo zdanlivo protirečivé, je úlohou, povinnosťou a darom Cirkvi vysvetliť, ako sa má Božie slovo chápať, čiže ako to Ježiš myslel. Lebo každý človek môže o nejakom úryvku Písma uvažovať, ale nie každý má dar a úlohu ho správne vykladať. To je úloha, ktorá patrí iba Cirkvi. „Predovšetkým však vedzte, že nijaké proroctvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad“ (2 Pt 1, 20) a „kto vás počúva, mňa počúva“ (Lk 10, 16), hovorí Ježiš svojim učeníkom.

História spásy nám dosvedčuje, že Cirkev pokladala skladanie prísahy z oprávnených dôvodov za prijateľné. Pre platnosť prísahy sa požaduje, aby bola správne formulovaná (napríklad prisahám na Boha, prisahám na kríž) a prisahajúci ju skladal so skutočným úmyslom. Taktiež pre dovolenosť prísahy sa vyžadujú tri veci: pravdivosť, mravná dovolenosť (to, čo idem odprisahať, nie je hriechom) a dostačujúci dôvod. Prisahať teda z dôvodu, či včera pršalo, ako stojí v otázke, alebo podobne, nespĺňa požiadavku dostačujúceho dôvodu. Ak je táto prísaha pre nedostačujúci dôvod vedomá, je prehrešením sa proti úcte k Bohu, aj keď zvyčajne nie ťažkým.

Niektorí štátni úradníci skladajú prísahu vernosti alebo ústavnú prísahu. Znamená to, že prisahajúci sa chce riadiť štátnymi zákonmi, bude vykonávať svoj úrad podľa zákonných predpisov a nepodnikne nič zakázaného proti právoplatným nadriadeným. Neznamená to však, že sa prisahajúci zaväzuje k dodržiavaniu všetkých zákonov štátu. Prísaha nezaväzuje voči zákonom odporujúcim božskému a cirkevnému právu. My si však prosme o milosť nášho Pána a naše áno nech je áno a nie nech je nie.