Nezľahčujme morálne princípy

Spolužitie mladých ľudí pred manželstvom je naozaj pálčivý problém. Tento fenomén je už taký rozšírený, že málokto sa nad ním ešte pozastaví. 
Vladimír Thurzo 19.02.2019
Nezľahčujme morálne princípy

V manželstve sa ukotvujeme pre večnosť. Snímka: pixabay.com

Dnes je akosi v móde, keď žijú mladí pred svadbou spolu „na skúšku“. Argumentujú: Veď sa aspoň ukáže či sa k sebe hodíme alebo v zmysle nebudeme mať toľko administratívnych problémov, ak sa rozídeme. Ako by ste vysvetlili, že tento model uvažovania nie je tým správnym?“

Bronislava, Žilina

 

Žiaľ, musíme konštatovať, že veľmi často aj kresťanskí rodičia tolerujú spoločné bývanie mladých pred manželstvom a neraz aj v ich vlastnom byte. A tu je do istej miery jadro celého problému. Kým pred niekoľkými desaťročiami sa to považovalo pre kresťana za neprijateľné, v súčasnosti to neraz samotní kresťania odbavia jednoduchým: „dnes je iná doba“.

Áno, doba sa síce zmenila, ale morálne normy nie, tie sú stále platné. Zmenilo sa, žiaľ, iba ich uvádzanie resp. neuvádzanie do života. Spoločné bývanie mladých ľudí pred manželstvom je ťažko hriešny stav. Hriešnym môže byť nielen skutok, ale aj stav človeka, ktorý žije v stave hriechu, v tomto prípade v tzv. blízkej a trvalej príležitosti k ťažkému hriechu, čo znamená v stave, že je mu veľmi ľahko spáchať ťažký hriech a nerobí nič, aby sa z toho stavu dostal. To je stav mladých ľudí žijúcich spolu pred uzavretím manželstva, aj keby si rovno povedali, že oni žiť intímne nebudú.

Katechizmus Katolíckej cirkvi k tomuto rozšírenému fenoménu konštatuje: „Konkubinát, odmietanie manželstva ako takého, neschopnosť zaviazať sa dlhodobými záväzkami urážajú dôstojnosť manželstva, ničia samu ideu rodiny a oslabujú zmysel pre vernosť. Sú v rozpore s morálnym zákonom: pohlavný úkon má mať miesto jedine v manželstve. Mimo neho je vždy ťažkým hriechom a vylučuje zo sviatostného prijímania“ (KKC, 2390).

Veľkým problémom je situácia, keď mladí, ktorí spolu žijú pred manželstvom, sa už nad tým nielenže nezamýšľajú, ale práve naopak, ako uvádzate aj vo svojej otázke, považujú to svojím spôsobom za zodpovednejšie, pretože si myslia, že ich to môže uchrániť pred sklamaním a ušetriť administratívnych peripetií vyplývajúcich z prípadného rozchodu.

Podľa Božieho plánu s človekom, dôstojne vykonaný sexuálny styk vo svojej podstate vyjadruje lásku totálneho sebadarovania dvoch osôb opačného pohlavia, čiže manželov. Sexuálny styk medzi dvoma nezosobášenými je teda gesto, ktoré chce vyjadriť niečo, čo nie je pravda. Pokiaľ neuzavreli platný manželský zväzok, nemožno hovoriť o totálnom darovaní sa, pretože majú stále otvorené „zadné dvierka“.

Uznanie zákonnou autoritou (Cirkev alebo v prípade nepokrstených štát), je nevyhnutnou podmienkou, aby sa mohlo hovoriť o platne uzavretom manželskom zväzku. Manželstvo vzniká vzájomným súhlasom a nie prejavmi lásky, akokoľvek by bola silná. Sexuálny život dvoch ľudí má vždy, či si to priznajú alebo nie, spoločenský rozmer, ktorý je vyjadrený práve prítomnosťou autority - civilnej (v prípade nepokrstených) alebo cirkevnej (v prípade pokrstených). Vzhľadom na to, že jedným z vnútorných a neoddeliteľných cieľov sexuality je plodenie detí, je sexuálny styk normálny a Bohom chcený prostriedok na rozširovanie spoločnosti.

A preto sexuálny život nikdy nie je čisto súkromná vec muža a ženy, ale má vnútorne neoddeliteľný spoločenský rozmer. Je zrejmé, že vo vzťahu, ktorý nemá punc definitívneho rozhodnutia, nie je miesto pre radostné prijatie dieťaťa. To sa a priori vníma ako nepríjemná náhoda alebo nechcený dôsledok vzťahu.
Mladí ľudia, ktorí žijú vo „voľných zväzkoch“ strácajú citlivosť pre pravú lásku, ktorej charakteristickou vlastnosťou je definitívnosť, a vieru, že je možné s niekým navždy spojiť svoj život. Povedať niekomu: milujem ťa a vyjadriť to gestom úplného a výlučného daru svojej osoby, čo je najvnútornejším obsahom pohlavného styku, je samo osebe zaväzujúce na celý život.

Ak to niekto ľahkovážne, nezodpovedne a opakovane „povie“ viacerým osobám v živote, ničí si tým vlastné najhlbšie vnútro a zároveň klame druhú osobu. Takže vzťah „na skúšku“ v ktorom mladí žijú akoby manželia, je vo svojej podstate klamstvom. To sa, či chcú alebo nie, nevyhnutne prejaví na ich vnútornom pokoji, vzťahoch k druhým osobám a názoroch na tie najvznešenejšie hodnoty života, ako láska, medziľudské vzťahy, manželstvo, dôstojnosť človeka, deti a pod. 

Treba zároveň podčiarknuť, že spomínaný postoj mladých ľudí škodí nielen im, ale aj celej spoločnosti, pretože pohoršuje iných; čiže vďaka zlému príkladu spôsobuje rozširovanie hriechu a tým vytvára zdanlivý dojem „normálnosti“.