Nútiť do viery sa nedá
Prežívanie viery je bytostne osobné. Nie je pravidlom, že budeme v každej situácii rovnako prežívať vzťah s Bohom. Je ale možné vždy prosiť o jednotu viery so svojím manželom.
Ilustračná snímka: ingimage.com
S manželom sme sa zobrali po krátkej známosti. Vedela som o ňom, že nepochádza z praktizujúcej veriacej rodiny. Spočiatku, keď boli deti malé, chodil s nami aspoň na nedeľnú svätú omšu. Teraz, keď sú už deti dospelé, chodievam do kostola iba ja. Argumentuje, že nie všetci, čo prichádzajú do chrámu, podľa toho aj vo svojom živote konajú. Viem, že je to alibizmus, ale nepomôžem si. Aj keď je milujúcim otcom a správa sa k nám dobre, dosť ma to trápi, že ako manželia neprejavíme jednotu v otázke viery.
Miroslava, Košice
Kamil (49) vysvetľuje, že z podnetu čitateľky vníma skôr túžbu ako konkrétnu otázku. Túžbu po tom, aby obaja manželia spoločne prežívali a praktizovali kresťanskú vieru. Plne tejto túžbe rozumiem a myslím si, že je úplne legitímna. Teda, aby sa manželia navzájom posväcovali a jeden druhého priviedli „do nebeskej vlasti“.
Cesta viery má však rôzne podoby, keďže do manželstva vstupujú dvaja ľudia s rôznou minulosťou a rôznym rodinným, ako aj „veriacim“ zázemím.
Niekto môže dostať kresťanskú vieru takpovediac do kolísky a ostane jej verný aj v manželstve a vo svojej rodine; niekto ju, naopak, v dospelosti stratí, lebo „nanovo“ neobjaví Boha a žije iba z detských spomienok.
Na druhej strane je množstvo ľudí, ktorí objavili Boha až neskôr, či už v období dospievania, alebo až v manželstve, dokonca na sklonku svojho života. Kedy a prečo sa tak stane, je pre nás ľudí tajomstvom. Lebo viera je dar a my si ho nemôžeme nárokovať.
Avšak ak s túžbou po viere súvisí úprimná a najmä vytrvalá modlitba k Bohu, verím, že neostane nevypočutá. Vybavuje sa mi príbeh svätej Moniky (aj keď ľudsky pre mňa nepochopiteľný), ktorá sa celý život modlila za obrátenie svojho syna a nakoniec sa z neho stal svätec, svätý Augustín. Prajem čitateľke, aby si svoju túžbu zachovala vo svojom srdci, v modlitbe a „netlačila“ na svojho manžela. Ak totiž Boh dar viery dá, dá ho v čase a spôsobom, aký si zvolí on sám.
Katarína (49) chápe, že ju to veľmi trápi ak manžel nechodí spolu s ňou na sväté omše. Taktiež chápe jej túžbu, že by to chcela v manželstve zmeniť. A zrejme to trvá už dlhší čas. Píše, že jej manžel je z nepraktizujúcej rodiny a že teraz, keď sú už ich deti dospelé, vysvetľuje jeho absenciu v kostole argumentáciou, že nie všetci, čo prichádzajú do chrámu, podľa toho aj vo svojom živote konajú.
Treba povedať, že, žiaľ, z veľkej časti má manžel pani Miroslavy pravdu, ale to by bola už iná téma. Píše však aj to, že keď boli ich deti malé, chodili v nedeľu do kostola spolu, celá rodina.
A tak by bolo možno dobré položiť si otázky: Čo ho vtedy viedlo do kostola napriek tomu, že to vo vlastnej rodine nevidel? Čo bolo v tom období inak? Čo by sa teraz muselo zmeniť, aby chcel ísť na svätú omšu spolu so svojou manželkou? A nielen kvôli tomu, že jeho manželka po tom túži, alebo aj kvôli tomu?
Ako inak než doteraz by mohla pani Miroslava povedať o tejto svojej veľkej túžbe svojmu manželovi? Akými slovami túto prosbu predostierať Bohu? Koho všetkého do týchto prosieb prizývať? Spoločenstvo? Priateľov? Kňaza? Vlastné deti a ich rodiny? Môže sa modliť aj pred manželom na tento úmysel?
Svoju úvahu zakončím príkladom, ako to bolo v našom manželstve. Ja osobne som konvertitka a obrátila som sa až v období štúdia na vysokej škole v Bratislave. Medzi priateľmi, ale hlavne pri svojom manželovi.
A čo také výnimočné robil? Nič. Vôbec na mňa netlačil. Iba žil svoj život pred mojimi očami. A ja som ho pozorovala. Jeho svet kresťana. To, čo hovoril, aj konal. Bol to jeho svet, kde áno je áno, nie je nie, kde sú hodnoty dôležité a priority života nie sú poprehadzované. Dávalo a dáva mi to ohromný zmysel. A mne už stačilo iba vykročiť na svätú omšu spolu s ním.