Nútiť do viery sa nedá

Kamil (49) vysvetľuje, že z podnetu čitateľky vníma skôr túžbu ako konkrétnu otázku. Túžbu po tom, aby obaja manželia spoločne prežívali a praktizovali kresťanskú vieru. Plne tejto túžbe rozumiem a myslím si, že je úplne legitímna. Teda, aby sa manželia navzájom posväcovali a jeden druhého priviedli „do nebeskej vlasti“.

Cesta viery má však rôzne podoby, keďže do manželstva vstupujú dvaja ľudia s rôznou minulosťou a rôznym rodinným, ako aj „veriacim“ zázemím.

Niekto môže dostať kresťanskú vieru takpovediac do kolísky a ostane jej verný aj v manželstve a vo svojej rodine; niekto ju, naopak, v dospelosti stratí, lebo „nanovo“ neobjaví Boha a žije iba z detských spomienok.

Na druhej strane je množstvo ľudí, ktorí objavili Boha až neskôr, či už v období dospievania, alebo až v manželstve, dokonca na sklonku svojho života. Kedy a prečo sa tak stane, je pre nás ľudí tajomstvom. Lebo viera je dar a my si ho nemôžeme nárokovať.

Avšak ak s túžbou po viere súvisí úprimná a najmä vytrvalá modlitba k Bohu, verím, že neostane nevypočutá. Vybavuje sa mi príbeh svätej Moniky (aj keď ľudsky pre mňa nepochopiteľný), ktorá sa celý život modlila za obrátenie svojho syna a nakoniec sa z neho stal svätec, svätý Augustín. Prajem čitateľke, aby si svoju túžbu zachovala vo svojom srdci, v modlitbe a „netlačila“ na svojho manžela. Ak totiž Boh dar viery dá, dá ho v čase a spôsobom, aký si zvolí on sám.

Katarína (49) chápe, že ju to veľmi trápi ak manžel nechodí spolu s ňou na sväté omše. Taktiež chápe jej túžbu, že by to chcela v manželstve zmeniť. A zrejme to trvá už dlhší čas. Píše, že jej manžel je z nepraktizujúcej rodiny a že teraz, keď sú už ich deti dospelé, vysvetľuje jeho absenciu v kostole argumentáciou, že nie všetci, čo prichádzajú do chrámu, podľa toho aj vo svojom živote konajú.

Treba povedať, že, žiaľ, z veľkej časti má manžel pani Miroslavy pravdu, ale to by bola už iná téma. Píše však aj to, že keď boli ich deti malé, chodili v nedeľu do kostola spolu, celá rodina.

A tak by bolo možno dobré položiť si otázky: Čo ho vtedy viedlo do kostola napriek tomu, že to vo vlastnej rodine nevidel? Čo bolo v tom období inak? Čo by sa teraz muselo zmeniť, aby chcel ísť na svätú omšu spolu so svojou manželkou? A nielen kvôli tomu, že jeho manželka po tom túži, alebo aj kvôli tomu?

Ako inak než doteraz by mohla pani Miroslava povedať o tejto svojej veľkej túžbe svojmu manželovi? Akými slovami túto prosbu predostierať Bohu? Koho všetkého do týchto prosieb prizývať? Spoločenstvo? Priateľov? Kňaza? Vlastné deti a ich rodiny? Môže sa modliť aj pred manželom na tento úmysel?

Svoju úvahu zakončím príkladom, ako to bolo v našom manželstve. Ja osobne som konvertitka a obrátila som sa až v období štúdia na vysokej škole v Bratislave. Medzi priateľmi, ale hlavne pri svojom manželovi.

A čo také výnimočné robil? Nič. Vôbec na mňa netlačil. Iba žil svoj život pred mojimi očami. A ja som ho pozorovala. Jeho svet kresťana. To, čo hovoril, aj konal. Bol to jeho svet, kde áno je áno, nie je nie, kde sú hodnoty dôležité a priority života nie sú poprehadzované. Dávalo a dáva mi to ohromný zmysel. A mne už stačilo iba vykročiť na svätú omšu spolu s ním.