Odpustiť nie je prejav slabosti

Spomeňme si na slová modlitby Otče náš, ktoré denne vyslovujeme: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6, 12). Je to vážna prosba i spôsob, čo nám odporučil samotný Pán Ježiš Kristus. Môžeme Pána Boha prosiť o odpustenie a milosrdenstvo iba vtedy, ak sa snažíme rovnako konať voči tým, čo nám ubližujú.

Odpustiť je správny postoj k sebe samému

Prúd Božieho milosrdenstva nemôže preniknúť do nášho srdca, kým neodpustíme tým, čo nás urazili. Láska je nedeliteľná: nemôžeme milovať Boha, ktorého nevidíme, ak nemilujeme brata či sestru, ktorých vidíme. Ak odmietame odpustiť našim bratom a sestrám, naše srdce sa uzatvára a jeho tvrdosť ho robí nepriepustným pre Otcovu milosrdnú lásku (porov. KKC, 2840).

Odpustenie nie je len prejav milosrdenstva voči osobe, ktorá nám ublížila, ale je to aj prejav správneho postoja lásky voči sebe samému. Je to v prvom rade akt vôle, ktorá sa prikláňa k dobru.

Toto rozhodnutie sa deje na základe poznania rozumu, ktorý sa dal osvietiť svetlom evanjelia a spoznal, čo je správne, hoci ľudské emócie sa tomu bránia, lebo sú poznačené dedičným i osobným hriechom.

Je to istý druh sebazáporu, ktorý zo svojej podstaty sám vyžaduje, aby sme naše ľudské mohutnosti podriadili zjavenej pravde o správnej láske v troch smeroch: voči Bohu, voči blížnemu a voči sebe samému. Odpustiť druhému nie je prejav slabosti, ako by sa nám často snažil dnešný svet nahovoriť.

Nech smer konania neurčuje hnev

Nie je správne tvrdošijne si obhajovať svoje ego. Avšak rovnako nie je správne, aby sme sa vystavovali neustálemu zraňovaniu zo strany druhého človeka. Rozlišujeme tu niekoľko hľadísk.

Prvé sa týka už spomenutej zjavenej evanjeliovej pravdy o láske voči blížnemu, druhé tkvie v akomsi „pedagogickom“ takte voči ubližujúcej osobe a tretie sa zameriava na rozvážne sebaochraňujúce správanie. Pedagogickým taktom v tejto súvislosti myslíme postoj, ktorým inej osobe naznačujeme nesprávnosť jej vlastného konania.

Vyvarujme sa však trestajúcej tendencie, ktorá sa objavuje v človeku, keď ho ovláda hnev. Nie hnev má byť vodcom nášho postoja. Nesmieme ľahostajne prehliadať slová nášho Pána: „Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá“ (Mt 5, 22), teda mu zlorečí.

Ak hnev a našu tvrdošijnosť vylúčime ako hlavné motívy toho, že sa s danou osobou na istú dobu odmietneme stretávať, toto konanie nepovažujme za hriech. Rozvážnosť uschopňuje praktický rozum, aby vo všetkých situáciách rozoznával, čo je pre nás skutočným dobrom, a volil správne prostriedky na jeho vykonanie (porov. KKC, 1835).

Hnev nie je dobrým radcom v ničom – či už ide o náš vlastný hnev, alebo frustráciu z nepríjemnej opakujúcej sa situácie, alebo je to hnev, ktorý voči nám neustále eskaluje druhý človek. V takom prípade je vhodné na istý čas sa vyhnúť zbytočným stretnutiam, aby sme nedávali zámienku na nové hriešne príležitosti sebe ani druhému.

Sebaochraňujúcim postojom prejavujeme láskavosť voči sebe samým. Tiež sme zraniteľné a krehké ľudské bytosti a je znakom zrelosti priznať si momentálne limity, i čo sa týka medziľudských vzťahov. Netreba si to však mýliť s nesprávnou izoláciou, uzatváraním sa a stavaním neprekonateľných bariér voči okoliu. ň

Taká nezdravá izolácia nevytvára podmienky pre rast v čnosti, ktorú získavame vytrvalým cvičením v dobrých zvykoch a postojoch v spolupráci s Božou milosťou. Vychádzanie zo seba v ústrety blížnemu je príležitosťou stávať sa lepším človekom, hoci sa stretávame s ťažkosťami a narážame na rôzne obmedzenia.

Na druhej strane sa však potrebujeme chrániť, aby sa nám neubližovalo a aby sme ani my neubližovali druhým. Sebaochraňujúcim správaním prejavujeme správnu lásku k sebe samému, ale i k blížnemu, aby sme mu hnevom neublížili.

Ak chýba v medziľudských vzťahoch základná dôvera, úcta, vzájomné počúvanie a rešpektovanie názoru alebo obmedzení druhého, človek má právo správať sa rezervovane voči druhému, pričom všetko koná pokojne, opatrne, rozumne, pokorne a modlí sa k Pánovi za blížneho (porov. 1 Pt 4, 7).

To je praktický návod, ako sa neustále zdokonaľovať v kresťanskom živote, ako formovať svoje svedomie, vnútorné postoje a vonkajšie konanie a denne správne čeliť tým najrozmanitejším situáciám.