Posväcovanie kňazov je každodennou nutnosťou

Posväcovať znamená robiť niečo posvätným, čiže svätým. Posväcovanie kňazov teda znamená činnosť, ktorou sa kňazi stávajú svätými. Je stálou túžbou Boha Otca, aby sme boli svätí, lebo „ešte pred stvorením sveta si nás vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1, 4).

A Druhý vatikánsky koncil nás učí, že každý je povolaný na svätosť, ale podľa svojej cesty (por. Lumen gentium, 11). Ako sa teda kňazi posväcujú? Tajomstvo posvätenia spočíva v trvalom učeníctve, ktorého znakom je proces „On musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3, 30) a cieľom „už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20).

Učeníctvo vzniká na základe dôverného vzťahu, v ktorom má kňaz istotu, že je Majstrom milovaný a že mu môže vo všetkom dôverovať. Inak učeníctvo zlyháva a tým aj proces posvätenia. Ježiš to vyjadril v Evanjeliu podľa Jána slovami: „Nazval som vás priateľmi“ (Jn 15, 15). Je to to, po čom Ježiš túži.

Vyjadrené jednému kňazovi hovorí: „Postav ma na prvé miesto. Daj moje priateľstvo nad všetko ostatné. Bez môjho priateľstva nemôžeš žiť. Nie je dobre, aby si bol sám.“ (In sinu Jesu, 36).

Toto je základná dynamika, v ktorej sa deje posvätenie. Je to Ježišove vyzdvihnutie kňaza do vzťahu priateľstva a kňazova každodenná a celodenná odpoveď v tomto priateľstve rásť. Je pravda, že kňaz má oproti iným výhodu, lebo niektoré činnosti, ktoré denne vykonáva, ho priamo pobádajú k Bohu a na Boha zameriavajú.

Kňaz, vidiac Krista, prijal do svojho životného štýlu, že sa modlí. Okrem vlastných modlitieb sa modlí modlitbu Cirkvi - liturgiu hodín na posvätenie času, čo je recitovanie žalmov ráno, naobed, podvečer a pred spaním. To mu pomáha stále sa udržiavať v Božej prítomnosti.

Okrem toho každý deň slávi svätú omšu, kde v mene Krista a zjednotený s Kristom sprítomňuje obetu kríža. Každý deň číta Božie slovo a pripravuje sa kázať. To ho znova pozýva do kontaktu so svojím Pánom nosiť Slovo v srdci ako Matka Božia.

Ku každodennej činnosti kňaza, kde Duch Svätý túži prehlbovať jeho život, by mala patriť osobná modlitba, adorácia a veľmi sa odporúča denná meditácia, alebo lectio divina, kde kňaz nechá Božiemu slovu pretvárať jeho vnútro k čoraz väčšej podobnosti s Kristom.

Vtedy sa kňaz nezameriava na to, čo bude kázať, ale čo Božie slovo hovorí jemu, aby mohol vidieť, ako ho Boh miluje, čo si o ňom myslí, ako ho vedie a k čomu ho volá. Najväčšiu časť dňa však tvoria bežné záležitosti, ako je stretanie sa s ľuďmi vo farskej kancelárii, vyučovanie v škole, život na fare...

Celý náš život je príležitosťou posvätenia a kňaz je pozvaný i tieto udalosti prežívať spolu s Kristom, hľadajúc, čo si praje. Znakom procesu posväcovania je rast v ovocí Ducha. To želám sebe i vám.

"Lebo ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť" (Gal 5, 22).