Posvätné ticho nám pomáha načúvať Bohu

Aby naša odpoveď Bohu bola primeraná, je nutné nielen počúvať, ale aj premyslieť, čo a akým spôsobom mu odpovieme. Aj z tohto dôvodu je ticho veľmi užitočné.

Najvhodnejším miestom na to, aby sme sa učili počúvať Boha, odpovedať mu a hovoriť o ňom nielen slovami, ale celým životom je práve liturgické zhromaždenie, v ktorom sa stretávame s Ježišom Kristom.

V liturgii je miesto na zamyslenie aj na smútok, na sústredenie aj na potlesk, na posvätné ticho aj na hlasnú modlitbu, na hovorené slovo aj na spev. Všetky tieto prvky musia byť v rovnováhe, aby sme nešli do extrému.

Preto Druhý vatikánsky koncil odporúča, aby sa v záujme čo najaktívnejšej účasti veriacich na liturgických úkonoch venovala veľká pozornosť všetkým aklamáciám, odpovediam, spievaniu žalmov, antifónam, piesňam, ako aj gestám a držaniu tela. A tiež, aby sa vo svojom čase zachovalo posvätné ticho(porov. SC 30).

Pri svätej omši sa zhromažďuje Boží ľud pod predsedníctvom kňaza, ktorý zastupuje Krista.

Na slávenie najsvätejšej obety Pána platí o tomto zhromaždení Cirkvi v plnej miere Kristovo prisľúbenie: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20). Kristus je skutočne prítomný v samom zhromaždení, v osobe kňaza, vo svojom slove a najmä pod eucharistickými spôsobmi (porov. VSRM 27).

Cirkev nám odporúča aspoň pár minút pred začiatkom slávenia svätej omše zachovať posvätné ticho v kostole, sakristii a priľahlých priestoroch, aby sme sa všetci náležite pripravili na toto jedinečné stretnutie s Kristom (porov. VSRM 45).

Je chvályhodné, že v mnohých kostoloch sa veriaci modlia pred svätou omšou ruženec či iné modlitby. Predsa by bolo vhodné tieto modlitby skončiť o pár minút skôr, a tak vytvoriť priestor na uvedomenie si toho, kto sa nám bude prihovárať.

Takých chvíľ počas slávenia svätej omše, keď si aj pre našu slabosť a roztržitosť máme znova pripomenúť, s kým sa stretávame, by malo byť viac.

Na začiatku úkonu kajúcnosti po výzve kňaza má nasledovať chvíľa ticha. Zdôrazňujem má, lebo niekedy akoby kňaz na to pozabudol. Nie, nemáme si vtedy robiť spytovanie svedomia, tá prestávka je na to príliš krátka, ale máme sa usilovať vyvolať si v duši ľútosť za spáchané hriechy.

Postaviť sa mlčky, so zahanbením pred Krista, ukrižovaného za naše zlo.

Vo svätej omši sú chvíle, keď modlitba vystupuje osobitným spôsobom do popredia. A to platí najmä v prípade kolekty – modlitby dňa. Po výzve kňaza „Modlime sa“ nasleduje ticho. Toto je už druhý okamih osobnej reflexie v liturgii.

V prípade, že chvíľa ticha po výzve sa vynechá alebo je veľmi krátka, stáva sa zbytočnou a nemá v liturgii opodstatnenie. Ticho pred začiatkom kolekty je určené pre nás, pre naše súkromné problémy. Máme ho naplniť vlastnými myšlienkami, aj tými najosobnejšími.

To mlčanie má byť naším volaním, možno niekedy krikom, k Bohu. Až potom nasleduje modlitba Cirkvi ako spoločenstva.

Bohoslužba slova nás učí, že nielen to je dôležité, čo my hovoríme Bohu, ale najmä to, čo on hovorí nám. Je nutné predrať sa cez hluk tohto sveta, aj cez ten, ktorý si robíme okolo seba, aby sme počuli, čo nám hovorí Boh a čo nám ponúka.

Preto sa v obnovenej liturgii veľmi odporúča aj po homílii posvätné ticho. Je nepochopením, ak tieto chvíle ticha niekto chápe ako zbytočné prestávky.

To je priestor na reflexiu a pôsobenie Božieho slova na náš život. Preto je dobré, ak je kázeň akoby nedokončená. Ak jednoducho jej obsah nedovolí veriacim na jej konci vyrieknuť spokojné: Pán Boh zaplať. Má sa to chápať, už to stačilo? Bolo to pekné, ale dosť?

Prijímajúc Eucharistiu vyznávam, že som časťou Kristovej Cirkvi, a svojím „Amen“ vyjadrujem súhlas so všetkým, čo Cirkev učí. Vyjadrujem svoju zodpovednosť za to, že budem vytvárať spoločenstvo s inými ľuďmi. Keby sme si my všetci, ktorí prijímame Kristovo telo, uvedomovali tieto fakty, nebolo by po odchode z kostola toľko nejednoty a rozporov.

K tomu všetkému, vďaka reflexii, by malo pomáhať ticho po skončení rozdávania svätého prijímania. Ale na tomto mieste liturgie je s priestorom na utíšenie najviac problémov. Veriaci z rozličných dôvodov nezriedka odchádzajú z kostola ešte pred požehnaním, a tak kňaz radšej čím skôr udeľuje záverečné požehnanie.