Požehnanie detí je vyjadrením prijatia

Zo života svätých vieme, že už v detskom veku prežívali dotyky s Ježišovou osobou. Spomeňme si len na svätú Katarínu Sienskú, ktorá mala vo veku štyroch rokov víziu Ježiša.

Uvažujme preto vo svetle Ježišových láskavých slov: „Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne“ (Mt 19, 14)  a tiež „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 18, 3).

Deti vedené k živej viere majú zmysel pre Božie veci. Hoci všetkému intelektuálne nemôžu rozumieť, zmysel pre tajomstvá viery majú často veľmi hlboký. A my sa od nich môžeme často učiť.

Deti sú na našich liturgických zhromaždeniach vítané. Mali by byť vítané aj mimo liturgického kontextu, na rôznych stretnutiach a akciách určených pre ne. Všetko je to pre deti vyjadrením prijatia, starostlivosti a požehnania Cirkvi.

V rubrikách pre slávenie svätej omše o požehnaní detí nie je uvedené v danom kontexte nič. Rovnako ani Kongregácia pre Boží kult nevydala nijaké nariadenie. Teda nie je to ani prikázané, ani zakázané.

Biskupi niektorých krajín o tom napísali krátke usmernenie. Napríklad biskupi Anglicka a Walesu sa  vyjadrili priaznivo o požehnaní detí počas liturgie Eucharistie.

Biskup amerického Denveru Charles Chaput vo svojej arcidiecéze kňazom už v roku 2003 navrhol prax duchovného prijímania, ktoré v Cirkvi propagovali svätý Tomáš Akvinský a svätý Alfonz de Liguori.

Aj deti a dospelí, ktorí nepristupujú k svätému prijímaniu, môžu Ježiša prijať duchovne. Môžu pristúpiť dopredu s rukami prekríženými na prsiach a skloniť sa pred Eucharistiou.

Kňaz, diakon alebo mimoriadny rozdávateľ Eucharistie im môže láskavo povedať: „Prijmi Pána Ježiša do svojho srdca.” Toto nie je požehnanie, ale pozvanie k poklone Ježišovi – preto tie gestá.

Čo sa týka špeciálneho požehnania pre deti počas liturgie, treba poznať širší kontext. Edward McNamara, profesor liturgiky na Pápežskej univerzite Regina Apostolorum, pripomína, že tento zvyk požehnania pre deti počas svätého prijímania prišiel do Európy z Austrálie a z niektorých častí USA, kde katolíci tvoria výraznú menšinu.

Tam je bežné, že na bohoslužbách, svadbách či pohreboch je prítomný aj nezanedbateľný počet nekatolíkov, katechumenov a neidentifikovateľných návštevníkov so svojimi rodinami.

Niekedy ich je prítomných dokonca viac ako katolíckych veriacich. V takýchto kontextoch je pozvanie nekatolíkov pristúpiť a prijať kňazské požehnanie považované za láskavú snahu zo strany kňaza napomôcť nekatolíkom necítiť sa vylúčenými.

Zostáva na samotnom kňazovi, aby múdro zvážil, čo je v danom kontexte najvhodnejšie. Myslím, že je správne, že Cirkev nedáva všeobecné normy pre všetky situácie. Je dobré prijať rozhodnutie kňaza v danej farnosti o forme požehnania pre deti, či už rozhodol, že sa to deje počas liturgie alebo mimo nej.