Pravda viery nie je subjektívnym rozhodnutím

Je vhodné si všimnúť Katechizmus Katolíckej cirkvi, ktorý pojem dogmy formuluje nasledovne: „Učiteľský úrad Cirkvi naplno používa autoritu, ktorú dostal od Krista, keď definuje dogmy, čiže keď spôsobom, ktorý zaväzuje kresťanský ľud k neodvolateľnému súhlasu viery, predkladá pravdy obsiahnuté v Božom zjavení alebo keď definitívnym spôsobom predkladá pravdy, ktoré s nimi nevyhnutne súvisia“ (KKC, 88).

Termín dogma pochádza z gréckeho to dedogmenon a vyjadruje sa ním to, čo je pevne stanovené. V súčasnom teologickom vyjadrovaní je dogma výrokom, ktorý je predmetom katolíckej viery. Dogma je Bohom zjavená a Cirkvou vyhlásená pravda viery. Cirkev túto pravdu výslovným spôsobom definuje prostredníctvom riadneho učiteľského úradu.

Pravdu ako článok viery (dogmu) môže definovať, respektíve vyhlásiť pápež; definovanie dogmy môže byť teologickým výstupom koncilu. Prvý vatikánsky koncil výslovne učí: „Božskou a katolíckou vierou treba veriť všetko to, čo je obsiahnuté v Božom slove napísanom alebo ústne zachovanom a čo Cirkev slávnostným vyhlásením alebo riadnym a všeobecným učiteľským úradom ako Bohom zjavené predkladá veriť.“ Z tohto vyjadrenia sa ukazujú dva rozhodujúce momenty determinujúce pojem dogmy.

Pravda musí byť Bohom zjavená a Cirkvou vyhlásená. Z toho vyplýva, že definovaná pravdy viery prináleží k úradnému kresťanskému zjaveniu (Božie zjavenie), a preto musí byť obsiahnutá v Božom slove. Predmetná zjavená pravda musí byť explicitne alebo implicitne Bohom zjavená a musí sa nachádzať v prameňoch Zjavenia: vo Svätom písme alebo v Tradícii.

Za zjavené treba považovať nielen tie pravdy a udalosti, u ktorých sa to stalo explicitne, napr.: „A Slovo sa telom stalo“ (Jn 1, 14), ale aj také, ktoré sú v Božom zjavení implicitne, ako časť v celku, takže ich možno jednoduchým výkladom zo Zjavenia vyvodiť. Tak napríklad vo výslovne zjavenom článku viery: „Syn Boží sa stal človekom“, je zahrnutá ďalšia zjavená pravda: „Vtelený Syn Boží má ľudské telo a dušu.“ 
V teologickom výklade sa stretávame s dogmami, ktoré sa dotýkajú právd viery a mravov.

Ak vychádzame zo skutočnosti teologického poznania obsahu dogmy, je zrejmé, že pravdy viery nie je možné striktne rozlišovať na také, v ktoré musíme nevyhnutne veriť pre spásu, a na ďalšie, ktoré nie sú nevyhnutné na spásu. Pravda viery definovaná ako dogma nie je vyjadrením subjektívneho rozhodnutia rímskeho biskupa alebo kolégia biskupov, ktorí učia v jednote s pápežom, ale – ako bolo spomenuté – z učiteľského úradu Cirkvi.

Nie je možné konkretizovať dogmy z hľadiska nutnosti, respektíve nevyhnutnosti, lebo pravda nespočíva na subjektívnom akceptovaní jednotlivca, ale vychádza z objektívnej skutočnosti zjavujúceho sa Boha.

Nezjavená pravda nemôže byť Cirkvou vyhlásená za dogmu, nemôže sa stať článkom viery. Božskou vierou treba prijímať a uznávať len to, čo Boh zjavil, a preto len neomylná Božia autorita môže byť dôvodom pre božskú vieru. Je potrebné si všímať aj formy cirkevných dokumentov. Vo všeobecnej rovine je vhodné poznamenať, že pre záväznú silu vieroučného rozhodnutia je vždy smerodajná vôľa Cirkvi, ako je ona vyjadrená v príslušnom dokumente.

Túžba žiť v pravde a jednote s Bohom môže byť pre veriaceho človeka realizovaná v prijímaní svetla, ktoré zjavuje Ježiš Kristus, ako sám povedal: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12).