Pravdovravnosťou velebme Boha, ktorý je Pravda sama

Už starí Rimania považovali prísahu za posvätnú vec. Pretože cez prísahu chcem posvätiť svoju pravdovravnosť s pomocou samého Boha. Prísaha je teda zvolávanie Boha za svedka toho, čo hovorím alebo čo sľubujem.

Keď prisahám, dovolávam sa Božej pravdovravnosti ako záruky svojej vlastnej pravdovravnosti (porov. KKC 2150).

Kardinál Tomáš Špidlík naznačuje, že za vznikom prísahy sú dve príčiny. Tou prvou je smutná skúsenosť, že ľuďom sa nedá vždy veriť. Druhou príčinou je viera, že Boh je vševedúci a nemožno ho urážať klamstvom. Prísahu preto nemôžeme považovať za zlo. Inak by ju nemohlo vyžadovať naše cirkevné právo.

V Kódexe kánonického práva nájdeme kánon 1199, ktorý v prvom paragrafe hovorí: „Prísahu, teda vzývanie Božieho mena za svedka pravdy, nemožno zložiť, ak to nie je v pravde, uvážene a spravodlivosti.“ Prísaha si teda vyžaduje moju úprimnosť. Obsahom prísahy nemôže byť hriešna vec.

A do tretice prisahať máme iba v prípade nutnosti, napríklad pred súdom alebo za značného prospechu, povedzme pri pochybnosti o krste. Z platnej prísahy niečo vykonať vyplýva záväzok splniť, čo som potvrdil prísahou. Právo predpokladá aj výnimky, o ktorých hovorí kánon 1202:

„Záväzok vyplývajúci z prísľubnej prísahy prestáva: 1. ak ho odpustí ten, v prospech koho bola prísaha zložená; 2. ak sa predmet prísahy podstatne zmení alebo po zmene okolností sa stane buď zlým, alebo celkom bezvýznamným, alebo napokon prekáža väčšiemu dobru; 3. ak chýba cieľová príčina alebo podmienka, pod ktorou bola prísaha azda zložená; 4. dišpenzom, zámenou.“

Čo sa týka interpretácie Ježišových slov: „No ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte“ (Mt 5, 34) - na ich správne pochopenie je potrebné poznať správanie Izraelitov v Ježišovej dobe. V Izraeli sa totiž prisahalo až nadmieru.

Na jednej strane Izraeliti nevyslovovali Božie meno, ale na druhej strane sa Božím menom pohŕdalo cez pričasté prísahy, a to čisto v pozemských veciach, často nečestných a hriešnych. Preto Kristus povedal svojim učeníkom, aby neprisahali, ale snažili sa o pravdovravnosť.

Máme byť úprimní a stáť si za svojím slovom. Potom naša láska k pravde robí prísahu zbytočnou. Na potvrdenie tohto vysvetlenia nám poslúžia tri príklady z Nového zákona.

Po zatknutí v Getsemanskej záhrade stál Ježiš pred veľradou a veľkňaz ho zaprisahával, aby povedal, či je Mesiáš. Kristus do tejto prísahy vstúpil a povedal: „Sám si to povedal“ (Mt 26, 64).

Apoštol Pavol, veľký šíriteľ Kristovho evanjelia, najmenej dvakrát prisahal (porov. 2 Kor 1, 23; Gal 1, 20), čo by určite neurobil, ak by to Ježiš úplne zakázal. Prísaha je teda dovolená, vždy však z vážneho a primeraného dôvodu. Pri slovách prísahy si preto dobre uvedomme, koho voláme za svedka.

V dnešnom svete, kde vládne rafinovaná lož, neúprimnosť, dvojtvárnosť, dávajme príklad úprimnosti a pravdovravnosti. Takto budeme velebiť Boha, ktorý je Pravda sama.