Prijať svetlo nadprirodzenej viery

Otázka predstavuje dve roviny. Viera vo vzťahu k učeniu Cirkvi je determinovaná osobným vzťahom k Bohu a zjaveným pravdám. V tomto kontexte si hlbšie uvedomujeme, že viera, o ktorej hovoríme, nie je založená na subjektívnom vnímaní istých právd, ale je to viera Cirkvi, ktorú prijíma človek pri sviatosti krstu.

OSOBNÝ ROZMER VIERY

Je isté, že v každom človeku je prítomná osobná, subjektívna viera, ktorá je v kontexte každodenného života konfrontovaná s vierou Cirkvi. Katechizmus Katolíckej cirkvi učí: Cirkev „vedená najhlbšími požiadavkami svojej katolíckosti a poslušná príkazu svojho Zakladateľa usiluje sa ohlasovať evanjelium všetkým ľuďom“ (KKC, b. 849).

Katolícka cirkev tak pokračuje v misii, ktorú Boží Syn zveril apoštolom po svojom zmŕtvychvstaní, keď sa im zjavil v Galilei a odovzdal im misijný rozkaz: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 19 – 20).

Ježiš Kristus teda zveril Cirkvi poslanie ohlasovania zjavených Božích právd, ktoré sa napĺňa autoritou samotného Krista v uplatňovaní Učiteľského úradu Cirkvi. Prijímať učenie Cirkvi predpokladá osobný rozmer prežívanej viery, ktorou sa stotožňujeme s náukou nášho Vykupiteľa a zjednocujeme v spoločenstve Cirkvi.

PROSTRIEDOK SPÁSY

Učenie, ktoré predkladá Cirkev, nie je teda výsledkom samozvaného prisvojovania si nárokov na formovanie vedomia ľudí, ale vyplýva z autentického poverenia. Ježiš Kristus zveril Cirkvi, ktorú založil, aby sa stala prostriedkom spásy pre všetkých ľudí.

Pri rozposlaní učeníkov zaznievajú tieto slová: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal“ (Lk 10, 16).

Nakoľko ľudské poznanie má svoje limity, pravdy viery, ktorú vyznávame, nie sú vždy obsiahnuteľné len a iba naším prirodzeným rozumom. To však neznamená, že človek nemôže prijať aj pravdy presahujúce jeho rozum, pretože to, čo presahuje naše prirodzené ľudské poznanie, môžeme prijať vo svetle nadprirodzenej viery, keď prijímame Boha ako najvyššiu autoritu nášho poznania.

NADORIRODZENÁ VIERA

Hľadať odpoveď na otázku, čo robiť, keď mám problém prijať učenie Cirkvi vzťahujúce sa k istým (pre jednotlivca) ‚problémovým‘ témam, znamená uvedomiť si skutočnosť, že niektoré pravdy viery nás síce ľudským spôsobom presahujú, no zároveň sú akceptovateľné ľudským rozumom na základe čnosti nadprirodzenej viery.

Základný teologický traktát o zjavení rozlišuje prirodzené zjavenie (poznanie Boha rozumom) a nadprirodzené zjavenie, ktoré spočíva na autorite samotného zjavujúceho sa Boha.

Zjavenie obsiahnuté vo Svätom písme a Tradícii sa stáva obsahom cirkevného učenia, ktoré je autoritou Cirkvi (učiteľský úrad) ohlasované Božiemu ľudu. Takto vyjadrené zjavenie nazývame aj verejným zjavením, ktoré bolo ukončené v apoštolskej generácii: pretože Kristus je konečným vyjadrením sebadarovania sa Boha tomuto svetu so všetkými dôsledkami pre spásu človeka.