Schopnosť milovať seba samého

Schopnosť prijať sám seba patrí k znakom zrelosti. Ak zažívame rozpor medzi ideálnym a reálnym ja, medzi tým, akí by sme chceli či mali byť, a tým, akí sme, vzniká napätie. Jeho zdrojom sú neadekvátne podmienky toho, čo musíme spĺňať, aby sme boli „prijatia hodní“.

Vo výkonovo orientovanej spoločnosti o takéto podmienky nie je núdza. Prehnané úsilie o dokonalosť sa môže negatívne premietať do duchovného života. Ak sa príliš zameriame na zlyhania, strácame zo zreteľa to, čo je skutočne dôležité – vzťah k Bohu, druhým i k sebe samému.

PÔVOD POCHYBNOSTÍ

Pochybnosti o sebe majú často pôvod v minulých skúsenostiach. Preto sú na mieste otázky: Kde som sa to naučil? Kto mi odovzdal odkaz, že nie som dosť dobrý, hoden lásky, že nikdy nič nedokážem? Kde som sa dozvedel, že prijatý budem, len keď splním konkrétne očakávania?

Ak nachádzame odpovede, pýtajme sa ďalej: Sú tieto „posolstvá“ opodstatnené aj dnes? Nie je načase „zanechať detské spôsoby“ a zaujať dospelý postoj? Na začiatku stačí pripustiť možnosť, že moja hodnota nemusí závisieť od splnenia neadekvátnych očakávaní dôležitých osôb z minulosti.

PRAVDIVOSŤ K SEBE

Základom sebaprijatia je pravdivé sebapoznanie. Z času na čas je dobré pozrieť sa na svoj život v celosti, pomenovať to, na čo sa bojím čo i len pozrieť, čo ma bolí, čo sa nepodarilo a nedarí, a súčasne nezabudnúť na silné stránky a talenty, ktoré čakajú na rozvinutie.

Rovnako je vhodné spraviť si revíziu aktuálnych vzťahov. Aké posolstvo o mojej hodnote mi odovzdávajú ľudia, ktorí sú mi blízki? Majú skutočne pravdu alebo ich počúvam len preto, aby som nestratil ich priazeň? Zhoduje sa ich pohľad na mňa s Božím pohľadom?

PRIPUSTIŤ NEDOKONALOSŤ

To, že nie som dokonalý, neznamená, že nie som hoden lásky. Práve naopak, vedomie nedokonalosti ma robí pokorným a hlboko ľudským. Práve vedomie akejsi nehotovosti môže potencovať osobnostný rast, ktorý je celoživotným procesom.

Len vo vlastnej nedokonalosti si možno naplno uvedomiť potrebu vzťahov s druhými, ale aj potrebu dokonalej Existencie, ktorá dáva zmysel tej našej.

PREKROČIŤ SÁM SEBA

Ak sa zamotám vo vlastných nedostatkoch, ostávam uväznený v sebe samom. Riešením je prestať nadávať na tmu, otvoriť okná vlastného vnútra a vpustiť doň slnečné lúče.

Vlastnú hodnotu môžeme nájsť, len keď seba samého presiahneme. Takýto presah možno realizovať službou druhým či kreatívnou činnosťou, ale aj vo vzťahoch, ktoré vytvárame aj napriek tomu, že sa nepovažujeme za dosť dobrých či hodných lásky.

To isté platí aj vo vzťahu s Bohom, do ktorého vždy vstupujeme ako nedokonalí a nedostatočne pripravení. Napriek tomu práve tento vzťah sa môže stať jedinečným zdrojom nezaslúženej sebahodnoty.

POSTARAŤ SA O SEBA

Niekedy sú rany, ktoré sú príčinou nedostatočnej lásky k sebe, príliš hlboké a sami si nedokážeme pomôcť. Niekedy stačí liečivý vzťah s človekom, ktorý nám ponúkne korektívny obraz o sebe samých.

Niekedy je však potrebný odborný zásah v podobe psychoterapie. Postarať sa o seba má zmysel, aj keď môže ísť o neľahký a dlhodobý proces. V hre je predsa hodnota Božieho dieťaťa a schopnosť milovať.