Slávenie liturgie je čas prežívania radosti

Táto otázka ponúka príležitosť, aby sme si pripomenuli dôležitosť Veľkonočného trojdnia z pohľadu obnoveného Rímskeho misála a tiež obežníka Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí Paschalis sollemnitatis z roku 1988.

Už na začiatku dokumentu čítame o radosti z hlbokého prežívania slávení, no aj o smútku z nedodržiavania toho, čo tieto najdôležitejšie chvíle liturgického roka formuje. Týka sa to veriacich i kňazov a vyplýva ani nie tak z neznalosti, ako skôr z neporozumenia.

ČAS SLÁVENIA

Veľkonočné trojdnie sa začína vo štvrtok slávením večernej omše na pamiatku Pánovej večere. Má sa sláviť vo večerných hodinách, v čase, ktorý najviac umožňuje plnú účasť celého miestneho spoločenstva. Je to teda bežný čas večerných omší. Napokon, ide ešte o posledný pracovný deň pred Veľkou nocou.

V Piatok utrpenia Pána je liturgia Slávenia utrpenia a smrti Pána, ktorá sa koná popoludní okolo tretej hodiny, ak z pastoračných dôvodov netreba zvoliť neskoršiu hodinu. Vo Svätú sobotu Cirkev neslávi obetu omše.

Slávnostné zvyky a tradície súvisiace s veľkonočným slávením sa prenášajú na noc a na deň Veľkej noci. Rímsky misál ustanovuje: Celá slávnosť Veľkonočnej vigílie sa má konať v noci. Nemá sa začať pred zotmením a má sa skončiť pred svitaním nedeľného rána.

A v obežníku nájdeme: Túto zásadu treba chápať doslovne. Vonkoncom nemožno pripustiť jej protirečiace zneužitie a zvyky, ktoré sa niekde zahniezdili – že sa totiž Veľkonočná vigília slávi v čase, keď sa zvyčajne anticipujú nedeľné omše.

Veľmi sa tu dbá na pravdivosť znakov, ku ktorým patrí aj začiatok Veľkonočnej vigílie po súmraku, keď sa veriaci s horiacimi sviecami v rukách majú podobať ľuďom očakávajúcim návrat svojho Pána.

NEPRESTÁVAME SA MODLIŤ

Hoci sa v Piatok utrpenia Pána a vo Svätú sobotu neslávi svätá omša, Cirkev sa neprestáva modliť liturgiu hodín. V tieto dni sa veriaci pozývajú k modlitbe posvätného čítania a ranných chvál, aby úctivo rozjímali o umučení, smrti a pochovaní Pána a očakávali zvesť o jeho zmŕtvychvstaní.

Ranné chvály sú určené a usporiadané na posvätenie rána. Takouto spoločnou modlitbou sa môže začínať duchovné prežívanie týchto dní, pričom sa otvorí kostol aj na osobnú modlitbu počas dňa, čo platí najmä pre Svätú sobotu.

Ďalšie „časy“ sú teda chvíle osobnej modlitby v kostole. Mnohí ľudia si vyberú jeden moment počas piatka alebo soboty, keď sa idú pokloniť Najsvätejšej sviatosti do Božieho hrobu. Súvisí to s našou tradíciou, no z liturgického hľadiska je takúto prax ťažké zosúladiť s pravým duchom týchto dní.

VEĽKONOČNÉ BOHATSTVO

Pozrime sa teda ešte raz na bohatstvo, ktoré nám liturgia ponúka ako dôvod na osobné zotrvanie v kostole. Vo Štvrtok Pánovej večere sa na konci svätej omše prenáša Eucharistia na miesto, kde bude uložená v zatvorenom svätostánku.

Misál pri tejto príležitosti pripomína: Veriacich treba pozvať k tomu, aby venovali nejaký čas poklone Najsvätejšej sviatosti. V Piatok utrpenia Pána sa koná jeden z najdôležitejších liturgických obradov – vystavenie a poklona Svätému krížu.

Mnohí si vtedy osobne uctia kríž. No aj po centrálnej liturgii Veľkého piatka možno zostať v tichej poklone Svätému krížu. Dokonca sa pred ním až do Veľkonočnej vigílie kľaká, vzdáva sa mu rovnaká úcta ako inokedy Eucharistii.

Vo Svätú sobotu je veľmi priliehavé prísť aj na osobnú modlitbu, veď Cirkev v tento deň zotrváva pri Pánovom hrobe a rozjíma o jeho utrpení a smrti, ako aj o zostúpení k zosnulým a na modlitbách a pôstom očakáva jeho zmŕtvychvstanie.

Vo štvrtok teda máme účasť na večeradle, preto adorujeme Najsvätejšiu Eucharistiu, v piatok máme účasť na Golgote, preto adorujeme Svätý kríž, v sobotu je veľké ticho, lebo Kráľ spí, preto sme v tichej sústredenosti a očakávaní.

Aby sme potom vo Svätú noc jasali v Kristovom svetle z účasti na dejinách spásy prostredníctvom krstu a pri veľkonočnej hostine zmŕtvychvstalého Pána