Uviesť deti k eucharistickému stolu je zodpovednosť

Sväté prijímanie je veľmi dôverným stretnutím s Pánom Ježišom alebo - lepšie povedané - stretávaním s osobou Ježiša síce skrytého pod spôsobom chleba a vína, ale blízkeho a živého. Kedy je vhodná chvíľa?

Pomôžem si Katechizmom Katolíckej cirkvi (1244): „Keď sa novopokrstený stal Božím dieťaťom a obliekol si svadobné rúcho, je pripustený na ,Baránkovu svadobnú hostinu̒ a prijíma pokrm nového života, Kristovo telo a krv.

Východné cirkvi si uchovávajú živé vedomie jednoty uvádzania do kresťanského života, a preto dávajú sväté prijímanie všetkým novopokrsteným a birmovaným, a to aj malým deťom, pamätajúc na Pánove slová: ,Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im!̒ (Mk 10, 14).

Latinská cirkev vyhradzuje pristúpenie k svätému prijímaniu tým, čo dosiahli vek používania rozumu, a zameranie krstu na Eucharistiu vyjadruje prinesením novopokrsteného dieťaťa k oltáru na modlitbu Otče náš.“

Keď to premietneme do praxe, podávanie svätého prijímania deťom aj východné cirkvi v určitom veku prerušia, čiže vtedy, keď je možné hovoriť, že dieťa už je zodpovedné za svoje správanie a schopné dopustiť sa vedomého hriechu. A tak sa vlastne dostávame k rovnakému východiskovému bodu. 
 

Zrelosť a príprava
 

Dieťa treba pripraviť na sviatosť pokánia. Už dokáže vidieť vlastný život vo svetle toho, čo od nás očakáva milujúci Boh. Myslím, že všetkým je zrejmé, že existujú rozdiely medzi jednotlivcami. Jeden si to uvedomuje veľmi skoro, druhý akosi mešká.

Táto citlivosť závisí od povahy, rodičovskej starostlivosti, poznania. To je jedna stránka veci. Iste nemenej dôležitá je schopnosť rozlíšiť medzi obyčajným a eucharistickým chlebom.

Veď tu sa zmätočne a veľmi nešťastne vyjadrujú i dospelí, keď deťom chcú priblížiť sväté prijímanie: „Len vydrž, neboj sa, až budeš väčší, aj ty pôjdeš na oplátku.“

A o to práve ide. Nie oplátka, chlebíček, ale Kristovo telo zahalené pod spôsobom chleba. Je všeobecne známe, že v minulosti sa pristupovalo k Eucharistii v neskoršom veku.

Svätý pápež Pius X. znížil vek detí pre spôsobilosť prijať po prvýkrát sväté prijímanie. Išlo mu práve o to, aby poukázal na schopnosť dieťaťa takého rozlišovania. Je preto logické, že príprava dieťaťa si vyžaduje veľmi zodpovedný prístup.

Pri systéme školského vyučovania náboženstva sa na udalosť chystá celý ročník. Cestou skúsenosti sa akosi ustálila prax, že deti v treťom ročníku sú smerované k slávnosti prvého svätého prijímania.

Ja to vnímam tak, že ide predovšetkým o vec určitého poriadku za daných okolností. Ale nemuselo by to tak byť. Keď sa vrátim do minulosti, a to celkom osobnej, tak príprava sa konala už v druhom ročníku.

Nemal som ani osem rokov a myslím, že slávnosť som prežil opravdivo a veľmi hlboko. Bol to čas, keď sa zachovával eucharistický pôst ešte od polnoci minulého dňa, čo bolo pre dieťa dosť náročné.

Lenže slávnosťou sa eucharistický život neskončil. Pod vedením rodičov dieťa mohlo prehlbovať a pokračovať v priateľstve s Pánom. Tu je nezastupiteľné miesto tých, ktorým má na deťoch záležať. Rodič môže citlivo rozvíjať duchovnosť svojho dieťaťa.

Je to vzácny čas, ktorý - ak sa premešká – sa nikdy nevráti. Je známe zo životopisov mnohých vzácnych ľudí, že ako malé deti dokázali veľmi citlivo uchopiť túto dôvernosť s Pánom Ježišom v Eucharistii a podľa toho nastaviť svoj detský, ale i budúci život. 
 

Minulosť i prítomnosť 
 

A možno ešte jedno dodatočné vysvetlenie, prečo sa prešlo na tretiakov. Starší si pamätajú, že za socializmu vôbec nebolo jednoduché navštevovať hodiny náboženskej výchovy, ktoré zo zásady na školách viedli kňazi.

Mohli ich navštevovať deti od druhého po siedmy ročník. Niekde bola represia zo strany školy naozaj nepríjemná, a tak sa stávalo, že rodičia po prvom svätom prijímaní deti už na náboženstvo neprihlásili.

To znamená, že mali len jednoročnú náboženskú prípravu a potom nič. Práve to viedlo k praxi, že na sväté prijímanie prichádzajú deti až po dvojročnej príprave.
Vráťme sa do prítomnosti.

Výnimky, samozrejme, môžu byť. Často sa to stáva pri súrodencoch. Mladší je taký pozorný, že vo vedomostiach a túžbe prekonáva staršieho. Prečo by nemal ísť na sväté prijímanie, aj keď je len druhák?

Alebo je možné zvoliť taký model prípravy, že deti sa spovedajú, čiže pristupujú k sviatosti zmierenia postupne a jednotlivo (podľa pripravenosti) v priebehu niekoľkých mesiacov a potom majú spoločnú slávnosť deti, ktoré v tomto roku začali eucharistický život.

Bez výdatnej pomoci a rodinného zázemia by však takéto experimenty neboli dobré. 

Je radostný a povznášajúci pohľad na skupinu detí odetých do nádherného bieleho rúcha, ktoré prezentuje ich nevinnosť a krásu obnovenej krstnej milosti.

Vo všeobecnosti sa už zaužívalo jednotné slávnostné rúcho bez zbytočného odvádzania pozornosti na módne modely dievčat.

Najväčšou krásou sú ich detské tváre, v ktorých je toľko šťastia a nefalšovanej radosti. Je na nás, najmä na rodičoch, aby sa nový život, ktorý sa pred deťmi otvoril, neskončil v zabudnutí. Veď to veľké a úžasné sa ešte len malo začať.