Všetci túžime dosiahnuť spásu

Odpoveď na túto otázku je viacvrstvová. Najhlbšia vrstva sa týka uchopenia slova „cirkev“. Dnes nám pri tomto slove napadne pápež, biskupi, Vatikán, kňazi, bohatstvo a škandály. Lenže pôvodný význam slova ecclesia je ľud zhromaždený na oslavu Pána. Ľud sa môže zhromaždiť na námestí, aby protestoval, prípadne v divadle, aby sa zabával, alebo v kostole, aby Bohu ďakoval. Pritom ide o zvolávanie zhromaždenia, povolanie z Božej strany, nie organizovanie zdola. Každú nedeľu sme ecclesia – ľud zhromaždený na oslavu Pána.

Už proroci v Starom zákone povzbudzovali veriacich Izraelitov: vy ste Boží ľud. Teda nie ľud otrocký, ako v Egypte, ale ľud slobodný a vyvolený. Božia múdrosť, slová Zákona, bola zverená Božiemu ľudu ako celku, nie jednotlivcovi (ak jednotlivcovi, tak len preto, že stál na čele Božieho ľudu). Nie iba jedinec, ale celý ľud bol oslobodený z egyptského otroctva. Ak z tohto hľadiska rozmýšľame nad výrokom, že mimo Cirkvi niet spásy, tak to znamená, že vzťah viery nás vedie k vytváraniu spoločenstva a k účasti na jeho liturgickej činnosti. Do neba nepríde nikto sám ako individualista, ale ako člen milovaného Božieho ľudu. Preto sa nemodlíme Otče môj, ale Otče náš.

Druhá vrstva poznania sa dotýka rozlišovania. Na jadre orecha si pochutnáme, pričom škrupinu, obal zahodíme. Jadro Cirkvi tvorí Boh, Kristus, Panna Mária, svätí. Obalom sme my všetci, kým sme na zemi. Tí, ktorí povedia: Kristus áno, Cirkev nie – o čom hovoria? O jadre či o škrupine? V tejto oblasti veľakrát existuje zahmlievanie a nekomplexné vyjadrovanie. Využívajú ho médiá a tí, ktorí sa sústreďujú viac na formu ako na obsah. Byť presvedčený, že mimo Cirkvi niet spásy, znamená, že bez jednoty s jadrom, bez osobnej viery niet pre človeka večné šťastie. Pre Boha je dôležité slobodné rozhodnutie človeka. Treba však jasne zdôrazniť, že hovoríme o jadre a nie obale.

Tejto tematike venoval emeritný pápež Benedikt XVI. veľa článkov a kníh, v ktorých jasne rozlišoval naše cirkevné úrady, administratívu, inštitúcie, mnohokrát nedokonalé, od podstaty Cirkvi -  trojjediného Boha. Každý však vie, že žiaden chutný orech nevyrastie a nedozreje bez obalu, škrupiny, ktorá ho chráni. Ak je viera živá a hlboká, vedie k spoločenstvu a náboženskej praxi modlitby, Svätého písma, sviatostí. Tí, ktorí hovoria, že nikoho nezabili, neokradli, teda musia prísť do neba, iba ospravedlňujú svoje pohodlie a povrchnosť. V duši cítia, že maskujú svoju lenivosť.       

Tretiu vrstvu interpretácie starodávneho patristického výroku, že mimo Cirkvi niet spásy, tvorí náuka Druhého vatikánskeho koncilu (1962 - 1965) v konštitúcii Lumen gentium. Tam sa príslušnosť k Cirkvi, Božiemu ľudu, vykladá ako kruhy na vode. V strede je všeobecná, univerzálna (po grécky katholikos) Cirkev. Ďalší kruh tvoria všetci, čo veria v Krista, pravoslávni, protestanti a iné kresťanské denominácie. K Božiemu ľudu patrí aj ďalší kruh: tí, ktorí veria v Boha, židia, moslimovia a iné svetové náboženstvá.

Posledný kruh tvoria ľudia dobrej vôle a tí, ktorí úprimne hľadajú pravdu. Z toho vidieť, že mimo Cirkvi niet spásy, lebo príslušnosť k Božiemu ľudu je diferencovaná z rôznych dôvodov a uhlov pohľadu. Nie je jediným kritériom to, či sa niekto hlási ku Katolíckej cirkvi, je pokrstený a prijíma sviatosti, lebo prístupových ciest k Božiemu životu je mnoho. Ale Cirkev je vonkajším viditeľným znamením spásy, teda cestou istou. Popri nej je veľa ciest aj pochybných.

Na záver treba povedať, že Bohu rôznosť neprekáža. On vie, že na jednej strane zemegule sa modlia inak ako na druhej. Keby chcel jednotu na náš spôsob, čiže uniformitu, jediným zásahom by ju mohol dosiahnuť. Ale jemu sa páči svet v rôznosti. Ako sú na lúke rôzne kvety, tak treba prijať rôznosť náboženstiev. Dôležité je mať postoj sv. Matky Terezy: „Mojou úlohou nie je obracať ľudí na vieru. Mojou úlohou je milovať. Láska obráti koho treba.“