Výchova vo svetle Ježišovej dobroty a nárokov

Skôr ako pristúpime k prekladu a výkladu výroku, je užitočné dotknúť sa jeho kontextu kvôli lepšiemu porozumeniu.

Patriarchálna a otrokárska spoločnosť

Daný verš je súčasťou literárneho celku rodinných pravidiel v stati Kol 3, 12 – 21. Bežne sa tieto pravidlá v staroveku týkali troch paralelných dvojíc: ženy – muži; deti – otcovia; otroci – páni, v ktorých boli tri razy oslovovaní otcovia rodiny, označovaní v rímskej spoločnosti po latinsky ako patres familias.

Otec spravoval totiž svoj dom ako širšiu rodinu a v jednej osobe bol manželom ženy, otcom detí i pánom sluhov. Cieľom pravidiel bolo povzbudiť členov rodiny, aby boli funkčným spoločenstvom. Taká rodina bola ako „mesto v malom“ a bola súčasťou širšieho mestského a spoločenského prostredia (gr. polis).

Témou pravidiel nebola rovnosť dosiahnutá v Kristovi, ako to vynikajúco vyjadril sv. Pavol v smelom výroku v Liste Galaťanom: „Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi“ (Gal 3, 28).

V rodinných pravidlách šlo o harmonickú jednotu a fungovanie patriarchálnej rodiny, v ktorej boli všetci podriadení otcovi domu. Aj deti boli v područí otca, pričom syn sa až ženbou osamostatnil a dcéra sa vydajom podriadila svojmu mužovi.

V troch pároch rodinných pravidiel sú obšírnejším spôsobom oslovení nižšie postavení členovia rodiny: manželky – deti – otroci, ktorí sa zakaždým striedajú s otcami ako manželmi – otcami detí – pánmi.

Povzbudenie nižších stavov obsahuje motivácie spojené s Kristom: „Ženy, podriaďujte sa mužom, ako sa sluší v Pánovi!“ (Kol 3, 18); „Deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo je to milé Pánovi!“ (Kol 3, 20); „Otroci, poslúchajte pozemských pánov... z úprimného srdca, v bázni pred Pánom!“ (Kol 3, 22).

Argument s ohľadom na Krista je novotou v biblických rodinných pravidlách oproti pravidlám grécko-rímskej spoločnosti. Ani biblické pravidlá nedokázali a nemali za cieľ rušiť staroveké patriarchálne a otrokárske zriadenie. Svätopisci ho rešpektovali ako spoločenskú normu.

Argumentovanie cez Krista však pomáhalo uznať vládu Pána Ježiša, ktorá podporovala poriadok spolužitia v rodine, a tak prinášala náležité plody. Mierou tohto spolužitia sa mal stať Ježiš.

V imperatívoch adresovaných otcom sa aj v našom prípade argumentuje morálnym spôsobom, iba občas kristologicky. Tak sa to deje v Ef 5, 25 – 33, kde sa normou vzťahu manželov k svojim ženám stáva Kristov životodarný vzťah k Cirkvi.

Zamedziť príliš tvrdej a prísnej výchove

Preklad nášho verša Kol 3, 21 by mohol byť: Otcovia, neprovokujte svoje deti, aby nezmalomyseľneli! Grécke sloveso mé erethízete preložené ako neprovokujte pochádza totiž z podstatného mena eris – svár, spor, podnecovanie (i v dobrom).

Možný preklad neponižujte by sa zase dobre dopĺňal so slovesom nezmalomyseľneli. Aj preklad nepopudzujte, neiritujte je legitímny a v moderných prekladoch býva zastúpený.

Preklad nedráždite v dnešnom používaní slovenského jazyka vzbudzuje otázky a javí sa ako menej vhodný, keďže si žiada významové spresnenie: dráždiť k hnevlivosti, aby neodkazoval na vzrušenie.

Toto morálne pravidlo pre otcov berie do úvahy nadčasovú psychologicko-pedagogickú zásadu, aby rodič neoberal dieťa o chuť žiť prehnanou až tvrdou výchovou, ktorá ponižuje dieťa. Podobne sa mal muž varovať drsného správania voči manželke (porov. Kol 3, 19).

V starovekej praxi bola väčšinou výchova detí drsná, ako to dokladuje súveká literatúra.

Naznačujú to aj výchovné pokyny v Knihe Sirachovca z 2. stor. pred Kr.: „Kto si miluje syna, často používa tresty... nekrotený kôň je nepoddajný, voľkaný syn bude bez rozvahy... Nepovoľuj mu mnoho za mladi... Ohýbaj ho ešte v mladosti, trestaj, kým je mladý“ (porov. Sir 30, 1 – 12) i v Liste Hebrejom: „Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna by otec nekarhal?... A potom aj naši telesní otcovia nás vychovávali... každá výchova v prítomnosti sa nezdá radostná, ale krušná; neskôr však prináša upokojujúce ovocie spravodlivosti tým, ktorých ona vycvičila“ (porov. Hebr 12, 7 – 11).

Aj samotné spoločenské postavenie dieťaťa bolo v staroveku veľmi nízke. Preto Ježiš názorne poukazuje cez dieťa na svoju poníženosť symbolickým konaním, keď do stredu medzi učeníkov postavil práve dieťa a žiadal ich, aby sa stali ako ono (porov. Mk 9, 36 – 37).

Text Listu Kolosanom vyzýva kresťanských otcov, aby upustili od tvrdých spôsobov ponižovania detí podobne ako pri manželkách i otrokoch. Iba tak sa v ich dome udomácni harmonické spolužitie a príťažlivosť kresťanského spôsobu života.

Ten má vždy potenciál pretvárať nespravodlivé dobové spôsoby v zmysle Ježišovej dobroty a nárokov