Za čarodejníctvo sa už neupaľuje

Každá historická skutočnosť vrátane trestu smrti upaľovaním má svoju dejinnú genézu. Historicky upaľovanie patrilo k často používanému spôsobu popráv popri desiatkach iných, často ešte krutejších. Pozná ho Starý zákon (porov. Lv 20, 14; 21, 9) aj Chammurapiho zákonník (18. stor. pr. Kr.). Už od staroveku ho vo svojich právnych systémoch používali takmer všetky známe kultúry. Ako hrdelný trest bolo aplikované upaľovanie za ťažké násilné zločiny (napríklad vraždy) alebo v prípade porepublikovej rímskej legislatívy za velezradu, kam spadal aj zločin urážky cisárskeho majestátu (crimen laese maiestatis), čo bolo rúhanie sa cisárovi, prípadne neuznanie jeho božskosti.  

V stredoveku bolo upaľovanie používané tiež ako trest pre najťažšie kriminálne zločiny. Okrem vrážd aj lúpeží a znásilnenia či opakované ťažké zločiny a za odpadnutie od viery, teda za herézu (kacírstvo). Historicky zaznamenané sa vyskytovali tri druhy upálenia: zaživa, posmrtne (telo odsúdeného po predošlej poprave napríklad obesením alebo po exhumácii) a in figura, čo znamenalo, že sa v neprítomnosti odsúdeného upálilo jeho zobrazenie alebo napodobenina postavy (zo slamy, z dreva, handier) označená jeho menom. Pri štúdiu prameňov nie je vždy zrejmé, o aký druh niektorého z týchto troch spôsobov upálenia išlo.  

Od 25. marca 1199 (pápežská bula Inocenta III. Vergentis in senium) sa heréza chápala ako zločin urážky majestátu, v tomto prípade božského (crimen laese maiestatis divinae), za čo ako najvyšší trest hrozila tiež smrť upálením. Postoj Katolíckej cirkvi k výkonu tohto trestu bol v minulosti ambivalentný. Na jednej strane sama Cirkev výkon trestu smrti podľa zásady Ecclesia non sitit sanguinem (Cirkev nebaží po krvi) ako inštitúcia nikdy nevykonávala. No na druhej strane po vynesení rozsudku smrti trebárs upálením, hoci aj čisto cirkevným tribunálom, odovzdala odsúdeného svetskej autorite, ktorá vykonala exekúciu.  

 Aj keď sa Katolícka cirkev vo svojich moderných dejinách usiluje o elimináciu trestu smrti ako takého, z teologického hľadiska tradičné katolícke učenie za istých mimoriadnych okolností trest smrti v minulosti pripúšťalo (KKC 2263 - 2267). V auguste minulého roku vyhlásil pápež František trest smrti za neprípustný za každých okolností a upravil tak znenie príslušného bodu Katechizmu Katolíckej cirkvi. V Novom zákone nie je trest smrti výslovne ani ospravedlňovaný ani zakazovaný, hoci apoštol Pavol použitie meča ako prostriedku štátu na presadenie svojich trestných právomocí nevylučuje (porov. Rim 13, 1 - 7).

Treba povedať, že upaľovanie ako spôsob exekúcie bol rozšírený najmä počas čarodejníckych procesov za zločiny čarodejníctva (crimen magiae) a úmyselného škodenia druhým (maleficium), pričom v hojnej miere sa praktizoval aj v protestantských krajinách, na Britských ostrovoch, v kolóniách koloniálnych mocností a v protestantskej Severnej Amerike ešte v 19. storočí. V našom prostredí sa od polovice 18. storočia od tohto trestu vo všeobecnosti upúšťalo. Mária Terézia v roku 1756 zakázala vykonávať trest smrti za zločin čarodejníctva, čím aj upaľovanie ako forma exekúcie prakticky vymizlo.