Keď sa Katolícke noviny nemohli volať katolícke

Vydavatelia slovenského katolíckeho periodika si koncom 19. a začiatkom 20. storočia prešli tŕnistou cestou. Redakciu zmietali finančné problémy či neistí spolupracovníci. Pomyselnou bodkou bol ich prerod na politický týždenník.
Zuzana Lopatková 31.07.2019
Keď sa Katolícke noviny nemohli volať katolícke

Po Martinovi Kollárovi (na snímke) sa Katolícke noviny v roku 1906 premenovali na Ľudové noviny a nabrali politický smer. Snímka: Wikimedia Commons

Politické aktivity Slovákov boli na prelome 19. a 20. storočia chudobné. Hoci sa predstavitelia slovenského národného a politického života snažili prezentovať svoje myšlienky či plány na presadenie politických a kultúrnych požiadaviek, na celoštátnu politiku v Uhorsku nemali žiadny vplyv. Uvedomovali si, že významnú úlohu v národnom uvedomovaní Slovákov zohráva periodická tlač, pričom pre rímskokatolíkov bola i účinným nástrojom evanjelizácie.

V roku 1880 prevzal redigovanie Katolíckych novín Martin Kollár, rímskokatolícky kňaz, tajomník a člen Výboru Spolku svätého Vojtecha v Trnave. Od 1. januára 1881 bol ich oficiálnym vydavateľom.


Finančné a personálne útrapy 

O postavení redaktora a vydavateľa Katolíckych novín sa Martin Kollár vyjadril v svojom úvodníku Prosba ku ctenému obecenstvu z roku 1884: „Tupenia, osočovania, prenasledovania sú stálym jeho údelom, jak náhle vydáva mužné svedectvo pravde, jak náhle bere v ochranu úbohý slovenský ľud. A predsa pred Bohom a svetom nemôžeme ináč; lebo len to chceme písať a tlačou verejniť, čo sa srovnáva s naším kresťansko-katolíckym svedomím a presvedčením.”

Každoročne sa pýtal sám seba, či bude Katolícke noviny vydávať i na budúci rok. Trápili ho najmä neistí spolupracovníci a finančné problémy. Noviny strácali na predplatnom od čias, keď začali vychádzať. Každý rok za ne čitatelia ostávali dlžní 200 až 400 zlatých. Mnohým sedliakom ich Martin Kollár predával aj za polovicu ceny ročného predplatného, ale viacerí neposlali ani túto sumu. Niektorí si ich dokonca predplácali vopred s úmyslom, že ich nezaplatia. 

 

50 rokov existencie a ďalšie problémy

Vydavateľ Martin Kollár chcel v Katolíckych novinách vytrvať do ich 50-ročného jubilea. V roku 1899 sa mu táto túžba naplnila, ale problémy sa neskončili. Maďarské noviny (Magyar Állam, Pesti Hirlap) totiž periodikum stále obviňovali z panslavizmu.

Vydavateľ sa však bránil: „Katolícke noviny značne prispeli k pozdvihnutiu slovenskej katolíckej spisby a k utuženiu svedomia katolíckeho. Takými panslávmi budeme až do smrti! O iný panslavizmus my sa nestaráme, do politiky sa nemiešame, po sláve svetskej nedychtíme.”

Začiatkom 90. rokov 19. storočia trápili Martina Kollára aj zdravotné problémy. Potreboval sa zotaviť z nepriaznivého zdravotného stavu. Vyčerpalo ho i neustále cestovanie z Trstína, kde pôsobil ako správca farnosti, do Trnavy. Rukopisy do tlačiarne musel posielať dopredu po osobitnom človeku, a až keď prišiel do Trnavy korigovať texty, videl, či je rukopisov málo alebo veľa. Navyše mal dlho len jedného slovenského sadzača, takže sadzba jedného čísla trvala 14 dní, čo bola pre neho „strašná bieda i tortúra”. 

„Upracujete sa, zoderete sa a podozrievaniam Vašich snáh nebude konca-kraja. Ste-li pricitlivý, budú Vám mučiť srdce, že zanevrete na celý svet.”
Martin Kollár o redaktorských ťažkostiach.


Čas na výmenu

Po vyše dvadsiatich rokoch vo funkcii Martin Kollár vážne uvažoval nad novým redaktorom. Redakciu ponúkol Tichomírovi Milkinovi, Andrejovi Trúchlemu i Andrejovi Kmeťovi, ale nik z nich ju neprijal.

O ťažkostiach, ktoré sprevádzali život redaktora, hovorí v liste neznámemu záujemcovi o redakciu: „Mňa mnoho stáli vždy povozy a útraty v Trnave. A je to pre otroka práca to redigovanie. Večná starosť: čo zase dám do budúceho čísla? Jako od slovenského redaktora všetko bude od Vás bočiť, budete dostávať grobianske listy, i v Spolku budú sa Vám báť dať dajaký úradík, lebo osoba Vaša je vraj kompostmi chovaná, hore nenávidená etc. Upracujete sa, zoderete sa a podozrievaniam Vašich snáh nebude konca-kraja. Ste-li pricitlivý, budú Vám mučiť srdce, že zanevrete na celý svet.”

Po vydaní 25 ročníkov čitateľom s radosťou oznámil, že sa mu podarilo získať hlavného spolupracovníka – Františka Jehličku a prosil ich o čo najhojnejšiu podporu.

Poďakoval všetkým za spoluprácu a oznámil, že definitívne končí s redakciou: „Rozširoval som lásku – a plazí sa po mne a po mojich nenávisť; rozširoval som svetlo, vieru – a valí sa na mňa a na mojich tma i nevera; dopomáhal som k víťazstvu pravde – a vývodí skoro všade lož. Ďalej novinami nemôžem.”


Nové vedenie úspech neprinieslo

Od 30. decembra 1904 začali Katolícke noviny vychádzať v Skalici ako „politický a vzdelávateľský týždenník“ a ich hlavným redaktorom sa stal František Jehlička, ktorému Martin Kollár plne dôveroval. Nový redaktor zmenil noviny obsahovo na politický časopis, ktorý prestal podávať správy o spolkových udalostiach, ako aj o náboženskom živote v slovenských regiónoch.

Zohrali ešte svoju významnú úlohu v politickom živote Slovákov, keď 5. decembra 1905 v mimoriadnom vydaní Katolíckych novín publikoval slovenský poslanec Uhorského snemu František Skyčák svoje rozhodnutie vytvoriť novú slovenskú politickú stranu. Tento oznam sa dnes pokladá za vznik Slovenskej ľudovej strany.

Predstavitelia novovzniknutej strany práve na stránkach Katolíckych novín 13. apríla 1906 uverejnili jej stručný, 12-bodový politický program a stali sa jej tlačovým orgánom. Aj vďaka ich propagácii bolo vo voľbách do Uhorského snemu v roku 1906 zvolených sedem slovenských poslancov.

Cirkevná vrchnosť však v tomto období zakázala Katolíckym novinám používať označenie „katolícke“ a od júna 1906 už vychádzali pod názvom Ľudové noviny. V novembri 1907 dal uhorský arcibiskup a prímas Klaudius František Vaszary noviny na index zakázaných titulov, čo znamenalo, že rímskokatolíci ich nesmeli ani čítať, ani do nich prispievať.

Tak sa skončila prvá etapa existencie Katolíckych novín, ktorých vydávanie bolo opätovne obnovené až v novembri 1940, za pôsobenia biskupa Michala Buzalku.