Keď život človeka závisí od sudcu (I.)

Milosrdná smrť alebo chladnokrvná vražda? Po nedávnej smrti Vincenta Lamberta sa čoraz viac hovorí o legalizácii eutanázie. Tému rozoberieme s profesorom bioetiky a morálky, kňazom Jánom Ďačkom SJ. 
Anna Stankayová 30.07.2019
Keď život človeka závisí od sudcu (I.)

Ilustračná snímka: UNSPLASH/ Autor: Bill Oxford

Začiatkom júla svetom otriasol prípad 42-ročného Francúza Vincenta Lamberta, ktorého lekári na nariadenie súdu odpojili od výživovej hadice. V roku 2008 sa po nehode dostal do bdelej kómy. Dýchal sám, občas otvoril oči alebo otočil hlavu, ale tekutiny a potravu prijímal cez trubicu. Takto žil 11 rokov. Na nemocničnej posteli a bez pohybu.

Lekári ho od prístrojov chceli odpojiť už v roku 2013, manželka Rachel Lambertová a šesť jeho súrodencov s nimi súhlasili. Jeho rodičia a dvaja súrodenci však boli proti. Vtedy sa začal súboj rodiny, lekárov a súdov. Za 11 rokov ho od výživy odpojili niekoľkokrát.

Druhého júla tohto roka ho od gastrickej sondy odpojili naposledy. Lekári mu zároveň zabezpečovali silnú a nepretržitú sedáciu, ktorá sa legálne môže pacientom poskytovať v konečnom štádiu ich života. Po deviatich dňoch zomrel. 


Bez výživy a tekutín zomierame po 10 – 14 dňoch

Páter Ján Ďačok hovorí, že Francúz zomrel na vyhladovanie a nedostatok tekutín, teda vysušenie. Človek bez výživy a vody zomiera približne po desiatich až štrnástich dňoch – ako zdravý, tak aj chorý. Podľa profesora Pápežskej univerzity Gregoriana v Ríme je to evidentný prípad eutanázie, hoci vo Francúzsku zatiaľ legálna nie je. Stále viac sa však bojuje za jej zlegalizovanie.

Strava a tekutiny totiž nie sú medicínska liečba, ale základné životné potreby. Bez nich „sa organizmus oslabuje, životné funkcie sa spomaľujú a narúšajú, čo môže viesť k rozvratu vnútorného prostredia s následnou zástavou srdca alebo dýchania, a teda k smrti“. Ľudia vo vegetatívnom stave môžu zomrieť skôr, pretože sú viac oslabení. 


Francúzi porušili základné ľudské práva aj pravidlá medicíny

Právo na život patrí do skupiny základných ľudských práv. Podľa profesora bioetiky a morálky Jána Ďačka však Francúzsko toto právo porušilo. O to viac je smutnejšie, že práve „voči ťažko postihnutému a bezbrannému človeku, ktorý pred svojím úrazom pracoval ako ošetrovateľ na psychiatrickom oddelení. Keď však potreboval základnú starostlivosť a prísun tekutín a stravy, štát rozhodol o jeho likvidácii. Ako sa asi cítia iní postihnutí a dlhodobo chorí? Príde rad aj na nich?“ 

Poslaním medicíny je stanoviť diagnózu a liečiť chorého. Keď nedokáže liečiť, mala by sa o chorého starať až po jeho prirodzenú smrť.

Jezuita Ján Ďačok vysvetľuje, že „podávanie tekutín a výživy v prípade dlhodobo chorých nepredstavuje medicínske úkony, ale zabezpečenie ich základných životných potrieb".

"Členovia Najvyššieho súdu aj lekári porušili základné pravidlá medicíny. Svojím rozhodnutím v podstate povedali: ,Je neperspektívny, neužitočný, zbytočný, nech zomrie.‘ Lekári si mali uplatniť výhradu vo svedomí a odmietnuť vykonanie takého rozhodnutia. Na to však treba odvahu a hlavne iné chápanie človeka, než majú tí lekári, ktorí ho realizovali. V talianskej tlači sa objavilo hodnotenie tejto situácie ako ,vražda zo strany štátu‘. 

Učiteľský úrad Cirkvi sa opakovane vyjadril k povinnosti výživy a príjmu tekutín u dlhodobo chorých. Súhrne to vyjadruje Nová charta zdravotníckych pracovníkov, ktorú vydala Pápežská rada pre pastoráciu v zdravotníctve v roku 2016. (viď nižšie)

Medicína, ktorá chce zabíjať a zabíja, sa spreneveruje svojmu humanistickému poslaniu. Stáva sa tak nástrojom ideológií, ktoré sa chcú realizovať aj v zdravotníctve a aj cez zdravotníctvo. Taká medicína sa stáva nástrojom ,kultúry smrti‘ či ,kultúry skartácie‘." 


 Ján Ďačok SJ

- slovenský lekár

- jezuitský kňaz

- profesor bioetiky a morálky Pápežskej Gregorovej univerzity v Ríme 

- teológ Apoštolskej penitenciárie

 

Pápežská rada pre pastoráciu v zdravotníctve
Nová charta zdravotníckych pracovníkov

Článok 152 
Výživa a hydratácia, aj umelo poskytované, patria medzi základné formy starostlivosti o zomierajúceho, pokiaľ nepredstavujú neprimeranú záťaž alebo nijaký úžitok pre chorého. Ich neoprávnené prerušenie môže znamenať vo vlastnom zmysle eutanáziu: „Podávanie výživy a tekutín, aj umelým spôsobom, je v súlade so zásadou riadneho a primeraného prostriedku na zachovanie života. Je teda povinné do tej miery, kým sa ukazuje, že sa tým dosiahne vlastný cieľ tohto konania, spočívajúci v zaistení hydratácie a výživy pacienta. Takto sa zabráni utrpeniu a smrti v dôsledku vyhladovania a dehydratácie.“
Zdroj: www.kbs.sk