Pre lásku k môjmu ľudu nebudem mlčať

Deväťdesiate roky 20. storočia boli poriadne turbulentné. Organizovaný zločin, ktorý bol v tom čase na Slovensku ešte v plienkach, mal v Taliansku rokmi overenú a neobyčajne efektívnu štruktúru. Má na svedomí stovky obetí, o niektorých vieme a o iných sa bude navždy mlčať. Sú medzi nimi aj kňazi, ktorí sa odvážili verejne odsúdiť mafiu a to sa im stalo osudným.
Lenka Vatrtová 06.05.2021
Pre lásku k môjmu ľudu nebudem mlčať

Kňaza Pina Puglisiho, ktorého zavraždila sicílska mafia, vyhlásil za blahoslaveného pápež František. V zastúpení Svätého Otca slávil 25. mája 2013 v Palerme beatifikačný obrad emeritný palermský arcibiskup kardinál Salvatore de Giorgi. Snímka: profimedia.sk

V nedeľu 9. mája sa bude v sicílskom meste Agrigento konať slávnosť blahorečenia sudcu Rosaria Livatina, ktorého zavraždil mafiánsky klan Stidda v roku 1990. Násilná smrť bola v tom čase v Taliansku súčasťou každodenného života.

Kňazov sa však týkať nemala. O to šokujúcejšie boli prípady Pina Puglisiho a Peppeho Dianu, ktoré svedčia o tom, že mafia sa neštítila zabíjať i v radoch zasvätených osôb.

Veľká vojna Cosa nostry

Sicílska vetva mafie, neslávne známa Cosa nostra, bola v 90. rokoch 20. storočia mimoriadne aktívna. Už vyše dve desaťročia na ostrove prebiehala takzvaná Veľká vojna klanov, keď medzi sebou útočili nielen jednotlivé mafiánske rodiny, ale obracali sa aj proti predstaviteľom štátu.

V tom období prišli o život viacerí sudcovia, prokurátori, policajti či politici, medzi nimi aj známe mená ako Paolo Borsellino, Giovanni Falcone či Rocco Chinnici. Prestrelky na uliciach či výbuchy áut boli prakticky na dennom poriadku. Atmosféra bola napätá.

V tom čase do farnosti svätého Kajetána v Palerme prišiel kňaz Giuseppe „Pino“ Puglisi. Vrátil sa v podstate domov, pretože v mestskej časti Brancaccio, kde sa farnosť nachádzala, vyrastal.

Brancaccio bola problémová štvrť. Ovládal ju organizovaný zločin, prekvitalo pašeráctvo drog a prostitúcia. Už ako mladík si Pino Puglisi uvedomoval, že takto to nemôže ísť ďalej. A keď sa vrátil ako kňaz, konečne dostal možnosť to zmeniť.

Rozhodol sa konať

Nepáčilo sa mu, že miestne cirkevné autority zatvárali pred mafiánskymi praktikami oči, najmä kardinál Ernesto Ruffini, ktorý Pina Puglisiho vysviacal. Ten dokonca tvrdil, že mafia neexistuje.

Pino Puglisi na to zareagoval: „Môžeme, ba musíme kritizovať Cirkev, keď neodpovedá na naše požiadavky, pretože máme právo žiadať zlepšenie.“ So svojím typickým humorom dodal: „Musíme ju však vždy kritizovať ako matku, nie ako svokru.“

Pino Puglisi dostal okrem farského úradu aj miesto špirituála v palermskom kňazskom seminári. V roku 1993 sa rozhodol otvoriť pastoračné centrum Padre Nostro (Otče náš), ktoré sa stalo útočiskom pre tínedžerov a mladé rodiny z okolia.

Malo pomáhať najmä tým, ktorí sa už nejakým spôsobom dostali do systému organizovaného zločinu – či už šlo o drogy, prostitúciu alebo násilie – a sami by sa z jeho chápadiel nedokázali vymaniť. Podľa neskoršieho súdneho procesu bola práve pastoračná činnosť Pina Puglisiho dôvodom, prečo sa naňho rozhodli mafiáni zaútočiť.

Odvážne činy

Neobmedzoval sa však len na pastoráciu mládeže. Vo svojich kázňach otvorene vystupoval proti mafiánskym predstaviteľom a praktikám a žiadal autority, aby sa chopili iniciatívy a začali s tým niečo robiť.

Snažil sa zmeniť zmýšľanie miestnych, ktorí sa báli, doslova zatvárali oči pred zlom a dodržiavali prísnu omertu – mafiánsky zákon mlčania.

Keď sa konali procesie na hody alebo na sviatok nejakého svätého, vrchní predstavitelia Cosa nostry – paradoxne – zvykli kráčať v čele sprievodu a dávať štedré finančné dary. Pino Puglisi toto odmietal.

Peniaze od mafie neprijímal a takisto odmietol dať zákazku na novú strechu firme, ktorú odporučili práve mafiánski bosovia. Na druhej strane treba povedať, že ľudia sa báli oprávnene.

Tá hŕstka, ktorá sa rozhodla s Pinom Puglisim spolupracovať, dostávala výhražné telefonáty, odkazy a signály, napríklad vybité okná a dvere. Vyhrážali sa aj ich rodinným príslušníkom.

Činnosť Pina Puglisiho rozzúrila mafiu až natoľko, že miestny bos v Brancacciu Giuseppe Graviano ho dal surovo zbiť, hoci nepísané pravidlo hovorilo o tom, že kňazov sa pomsta ani mafiánske praktiky nemajú týkať. Pina Puglisiho to však neodradilo. A tak sa mafia odhodlala k ďalšiemu kroku. Totálnemu umlčaniu.

„Čakal som to“

Dňa 15. septembra 1993, na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, oslavoval Pino Puglisi 56. narodeniny. Bolo niečo pred jedenástou hodinou večer a Pino Puglisi sa práve vracal domov. Vystúpil zo svojho bieleho Fiatu Uno a vykročil k vchodovým dverám.

Ivan Šulík, riaditeľ Spolku svätého Vojtecha, ktorý strávil vo farnosti svätého Kajetána v Palerme niekoľko mesiacov, opisuje jeho posledné chvíle takto:

„Vrahovia čakali Pina pred farou. Keď sa chystal otvoriť dvere, niekto naňho zavolal. Otočil sa a v tej chvíli mu strelili do hlavy. Nájomný vrah uviedol, že keď ho Pino zbadal, pousmial sa a povedal: ,Čakal som to.‘ To boli jeho posledné slová.“

Dodáva, že podrobné okolnosti vraždy sú známe preto, lebo jeho vrah Salvatore Grigoli, ktorému sa zhodou okolností Pino Puglisi tiež venoval, bol zadržaný a neskôr začal spolupracovať s predstaviteľmi spravodlivosti.

Spoločne dokážeme veľa

Za vraždu Pina Puglisiho boli nakoniec okrem iných odsúdení i jej objednávatelia, bratia Giuseppe a Filippo Gravianovci. Jeho smrť otriasla celým Talianskom.

Na zádušnej svätej omši, ktorá sa konala 17. septembra, palermský arcibiskup Salvatore Pappalardo ostro vystúpil proti mafii, pričom zopakoval slová, ktoré povedal len niekoľko mesiacov predtým pápež Ján Pavol II. pri návšteve sicílskeho Agrigenta:

„Sicílčania, ľudia, ktorí milujú život, nemôžu žiť utláčaní touto kultúrou smrti! Obraciam sa na tých, ktorí sú za to zodpovední: Obráťte sa! Obráťte sa, zmeňte svoj život, inak budete pred Božím súdom potrestaní.“

Pri neskoršej návšteve, na jeseň 1994, označil pápež Pina Puglisiho za odvážneho hlásateľa evanjelia a vyzval Sicílčanov, aby smrť kňaza neprešli mlčaním, lebo mlčanie sa rovná spolupráci s mafiou.

Proces blahorečenia sa začal krátko po jeho smrti, už v roku 1999; a v roku 2013 pápež František vyhlásil Pina Puglisiho za blahoslaveného ako mučeníka. Spomienka naňho je v jeho rodnom Palerme stále živá.

Jeho hrob v palermskej katedrále je ustavične obsypaný kvetmi a na múroch budov vo štvrti Brancaccio je možné vidieť viacero nápisov, odkazujúcich na Puglisiho obľúbenú vetu: Spoločne dokážeme veľa, ak každý prispeje svojou troškou.

Územie camorry

Giuseppe „Peppe“ Diana sa narodil v malom mestečku Casal di Principe pár kilometrov od Neapola. Už počas štúdií sa stal skautom a bolo prirodzené, že po vysvätení za kňaza sa tiež venoval mládežníckej a skautskej pastorácii. Podobne ako Pina Puglisiho, aj Peppeho Dianu priradili do jeho rodnej farnosti svätého Mikuláša.

Casal di Principe bolo vtedy pod nadvládou neapolskej mafie camorry, pričom práve casaleské klany patrili k najmocnejším vetvám. Na čele najväčšieho z nich stál Francesco Schiavone, prezývaný Sandokan. Jeho skupina kontrolovala najmä nelegálny obchod a zbrane, no taktiež bola zapojená do korupcie.

Do Kampánie, regiónu, kde sa nachádza Neapol, prichádzali mnohí imigranti z afrického kontinentu, keďže neapolský prístav je jedným z najväčších na svete. Casaleské klany sa ich snažili naverbovať na špinavú robotu, čo sa im často aj podarilo, keďže to pre imigrantov znamenalo istý druh príjmu.

Don Peppe Diana preto vybudoval prisťahovalecký tábor, kde imigrantov sústredil a snažil sa ich odhovoriť od spoluúčasti na mafiánskych praktikách. Mafia však najímala okrem prisťahovalcov aj miestnych chlapcov, ktorých prijímali do svojich radov už vo veku jedenásť – dvanásť rokov.

Nebudem mlčať

Peppe Diana sa na to už nemohol pozerať. Uvedomoval si, že treba vypracovať jasný bojový plán. Napísal preto list, ktorý sa na Štedrý deň v roku 1991 čítal vo všetkých kostoloch jeho diecézy. Nazval ho Pre lásku k môjmu ľudu nebudem mlčať a ostro v ňom odsudzoval camorru a jej predstaviteľov.

Roberto Saviano, blízky priateľ Peppeho Dianu a autor knihy Gomora (jej názov je inšpirovaný práve listom dona Dianu – „nastal čas nebyť viac Gomorou“) ho opísal ako kresťanský dokument s nádychom zúfalej ľudskej dôstojnosti, ktorý prekonal hranice náboženstva a otriasol istotou bosov, ktorí sa ho začali báť viac ako záťahov polície či telefonických odpočúvaní.

„Bezmocne sa musíme prizerať na bolesť mnohých rodín, ktorých deti sa stávajú obeťami či vykonávateľmi zločinov camorry. Dnes je camorra druhom terorizmu, ktorý vzbudzuje strach a vnucuje svoje vlastné zákony,“ píše v liste.

Okrem toho upozorňoval aj na mafiánske vydieračské praktiky či pašovanie drog, do ktorého boli zapojení najmä miestni chlapci alebo nekvalifikovaní robotníci s nízkymi príjmami. Takéto prostredie bolo podľa neho nefalšovaným laboratóriom násilností a organizovaného zločinu.

Apeloval aj na miestne orgány a Cirkev: „Camorristi sa infiltrovali do všetkých oblastí miestnej a štátnej správy. Neefektívnosť zamestnaneckých či zdravotníckych politík a nedostatočná ochrana práv občanov vzbudzuje nedôveru ľudí v štátnu moc.

Aj pastoračná činnosť Cirkvi sa musí zmeniť a vyostriť, nesmie byť viac neutrálna. Od našich spolubratov kňazov žiadame, aby hovorili zreteľne pri každej príležitosti, ktorá si vyžaduje odvážne svedectvo.“

Dokument vyvolal v Taliansku ošiaľ. Ľudia v kostoloch postojačky tlieskali, podporu vyjadrili aj cirkevní predstavitelia. V žilách casaleských klanov však vrela krv. Rozhodli sa dať Peppemu Dianovi príučku.

Jedného dňa, bola práve silvestrovská noc, ktosi prišiel pred kostol a začal do jeho múrov strieľať zo samopalu. Inokedy zase klany zorganizovali sprievod, keď sa na autách vozili po uliciach mesta s nabitými guľometmi a poloautomatickými zbraňami v rukách a strieľali do vzduchu.

Osloboďme budúcnosť

Peppe Diana sa však nevzdal. S niektorými kňazmi z diecézy založili proticamorristický výbor Osloboďme našu budúcnosť. Členom camorry odmietal dávať sväté prijímanie a sobášiť ich. Neprijímal ani ich obetné dary. Pre mafiánov to bol úder pod pás, lebo pre camorristické štruktúry je náboženstvo a poverčivosť silným oporným bodom.

Keď talianska polícia na začiatku roka 1994 odvolala mestskú radu v Casal di Principe pre jej prepojenosť s camorrou, Peppe Diana sa rozhodol svedčiť. Medzitým sa svet dozvedel o vražde Pina Puglisiho. Napätie by sa dalo krájať.

Klany, hoci obvykle medzi sebou bojovali, tentoraz sa zjednotili. Mali spoločný cieľ – navždy umlčať tohto farára.

V deň svojich menín, na sviatok sv. Jozefa, 19. marca 1994 sa don Peppe Diana v sakristii svojho kostola pripravoval na svätú omšu. Chystal si bohoslužobné predmety a ornát, keď vtom do sakristie niekto vošiel a namieril naňho zbraň:

„Kto je don Peppino?“

„Ja...“

Nestihol ani dopovedať. Päť striel ho zasiahlo do hlavy, tváre, krku a ruky. Bol na mieste mŕtvy. Mal len 35 rokov.

Slovo ako jediná zbraň

Celá Európa bola otrasená brutalitou, s akou camorra vraždu vykonala. Na druhý deň 20. marca 1994 pri modlitbe Anjel Pána pápež Ján Pavol II. vyjadril sústrasť a znepokojenie:

„Chcem vyjadriť hlbokú bolesť, ktorú vo mne vyvolala správa o zavraždení dona Giuseppeho Dianu. Pozývam vás, aby ste sa so mnou zjednotili v modlitbe za dušu tohto neúnavného kňaza. Nech Pán dá, aby táto jeho obeta priniesla ovocie úplného obrátenia, solidarity a mieru.“

Roberto Saviano v knihe Gomora venoval Peppemu Dianovi celú jednu kapitolu:

„Nikdy som nebol pobožný, ale echo slov dona Peppeho sa ozývalo aj za hranicami náboženstva. Pochopil, že jediný použiteľný nástroj, ktorým sa mohol pokúsiť zmeniť svoju dobu, bolo slovo. Nedokázal ho umlčať a ono sa mu stalo osudným.

Slovo ako centrum boja proti mechanizmom moci, ako strážca a svedok, ako jediná zbraň. Presne namierené slová sa dajú umlčať len vraždou.“