Keď v michalovskej nemocnici zakladali brigádu socialistickej práce, súdruh primár dal na schôdzi oddelenia hlasovať, kto je za to, aby brigáda niesla názov BSP priateľstva so Sovietskym zväzom. Zdvihli sa všetky ruky až na jednu – ruku stredoškolskej učiteľky Alžbety Havašiovej, v tom čase ošetrovateľky – dokumentaristky.

Poznáme príbehy mnohých dievčat, ktoré túžili študovať pedagogiku a pracovať ako učiteľky. Totalitný režim im v tom zabránil. Zároveň v krutých 50. rokoch mali byť ideologickou posilou nastupujúceho komunistického režimu. Nie všetky to cítili rovnako.

Po maturite na Gymnáziu v Stropkove som sa v roku 1981 prihlásil na štúdium teológie a do kňazského seminára v Bratislave. Naša mamička Mária Brendzová, rodená Potomová (1941 – 2010), pôsobila ako učiteľka na Základnej škole v Breznici pri Stropkove. Pred prijímacími pohovormi ju navštívili inšpektori z odboru školstva Svidník a žiadali ju, aby ma presvedčila stiahnuť prihlášku do seminára. Predložili jej list, v ktorom bola žiadosť na dekanát cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulty, aby jej syna neprijali do seminára.

Pokorný, pracovitý, premýšľajúci. A nesmierne ľudský. Tak by som charakterizoval Miroslava Cipára (8. januára 1935 – 8. novembra 2021), ktorý v slovenskom umení zanechal nezmazateľnú stopu. Po celý život si uchoval vnútornú slobodu tak v tvorbe, ako aj v súkromnom živote.

V pondelok 8. novembra 2021 odišiel do večnosti Miroslav Cipár. Verejnosť ho poznala predovšetkým ako renomovaného všestranného výtvarníka. Miroslav Cipár však patril aj k ľuďom, ktorí dali do pohybu udalosti spoločenských zmien po 17. novembri 1989. Pred dvoma rokmi, pri príležitosti 30. výročia nežnej revolúcie, sa Katolícke noviny porozprávali s Miroslavom Cipárom o týchto dramatických a historických chvíľach. Pri príležitosti Dňa boja za slobodu a demokraciu (17. 11.) a aby sme si pripomenuli výnimočnú osobnosť Miroslava Cipára, vám prinášame rozhovor, ktorý vznikol v novembri 2019.