Adorácia je čas, ktorý intenzívne venujeme Pánovi

K fotosyntéze je potrebná zelená rastlina a slnko. Podobne je to aj s adoráciou; sú potrební dvaja: človek a Boh. Čím je slnko pre zelenú rastlinu vo fotosyntéze, tým je Boh pre človeka v adorácii. Je isté, že z fotosyntézy má viac rastlina ako slnko; tak podobne je to aj s adoráciou; adorácia je viac darom Boha pre človeka ako darom človeka Bohu.

Čo je adorácia?
Odpoveď na túto otázku dostaneme, keď sa trochu zahĺbime  do „anatómie“ tohto slova. Je odvodené z latinského: „ad-oró“, čo znamená oslovovať niekoho, a to v dvojakom zmysle: totiž s prosbou (čiže prosiť niekoho o niečo) a tiež s úctou (to znamená vzdať úctu niekomu; pokloniť sa mu).  

V pohanskom prostredí starovekej Rímskej ríše, v ktorej bola latinčina živou, hovorovou rečou, to bolo v zmysle bohom; v kresťanskom prostredí jedine Kristovi, Pánovi a Bohu (porov. Jn 20, 28). Latinskému slovu zodpovedá grécke: „proskynésis“, ktoré rovnako ako latinské obsahuje v sebe rozmer podriadenosti, uznania zvrchovanosti oslovovaného,   v našom prípade Krista, Pána a Boha (porov. Jn 20, 28).

Pápež Benedikt XVI. mal k vysvetleniu zmyslu tohto slova v homílii v omši na Svetovom stretnutí mládeže v Kolíne nad Rýnom, v roku 2005, zaujímavý postreh, ktorý by som rád uviedol, že totiž adorácia znamená vzdanie úcty „bozkom“, a tak je v konečnom zmysle vyjadrením a prejavom lásky; podriadenosť sa teda stáva jednotou, spoločenstvom, pretože ten, ktorému sa podriaďujeme je Láska (porov. 1 Jn 4, 8).

Z tejto „anatómie“ slova, alebo ak chceme „etymológie“, nám vyplývajú podstatné znaky slova „adorácia“. Je teda oslovením Pána a Boha, ktorého považujeme za zvrchovane väčšieho, a vzdávame mu v láske a s láskou úctu, pretože mu za „niečo“ vďačíme alebo ho o „niečo“ prosíme. V obidvoch prípadoch je to čosi, čo svojou ľudskou mocou nie sme spôsobilí vykonať a čo sme prijali alebo očakávame ako milosť a dar.

Napokon môžem povedať, že adorácia je spravodlivosťou voči Bohu, čo je nemalou hodnotou, ktorá sa dostavuje už tým, že sa adorácia koná, bez ohľadu na „efekt“. Táto hodnota nadobúda rysy zmierenia či zadosťučinenia najmä v sekularizovanom spoločenskom prostredí, v ktorom sa Bohu dostáva skrivodlivosti tým, že je ako Láska ignorovaný.

Adorácia si vyžaduje
Z hľadiska vonkajších podmienok by som uviedol tri veci. Už v medziľudských vzťahoch, keď niekoho o niečo prosíme alebo mu chceme vzdať úctu, odkladáme bokom rôzne iné akokoľvek dôležité aktivity a svoju pozornosť zameriavame na oslovovaného; ešte lepšie je, keď sa s ním na chvíľu stiahneme do ústrania a zotrváme v dôvernom spoločenstve.

Myslím, že toto je osobitne dôležité, ak tým oslovovaným je Pán a Boh. V starozákonnej i novozákonnej biblickej tradícii tieto podmienky adorácie nachádzame v hojnej miere.

Tak napríklad Mojžiš vystupuje na vrch Sinaj a zotrváva v dôvernom spoločenstve s Bohom, a prijíma od Boha tabule Desatora (porov. Ex 24, 12-18), prorok Eliáš na vrch Horeb a dostáva sa mu nového poslania (porov. 1 Kr 19, 8-16) a napokon sám Pán Ježiš vystúpil na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom Otcom, predtým ako si vyvolil Dvanástich (porov. Lk 6, 12-13).

Z vnútorných podmienok, vidím dve ako dôležité. V prvom rade „minorita“, čo znamená vnútorné vedomie, presvedčenie, že k svojej úplnosti potrebujeme „väčšieho“. Lebo kto žije v klamlivom presvedčení, že si sám stačí (dokonca i v duchovnej oblasti) a za všetko, čo má a čím je, vďačí sám sebe a svojim schopnostiam, nie je schopný adorácie.

Druhou  je trpezlivosť. V adorácii totiž oslovujeme „väčšieho“ Pána a Boha a on nemusí hneď a na všetko odpovedať, najmä nie tak ako si to ľudsky predstavujeme či očakávame.

Tento „väčší“ môže aj mlčať, byť skrytý, a túžený „efekt“ sa nedostavuje; adorácia sa tak stáva námahou. Hodnota adorácie sa však týmto nestráca; práve naopak, môže byť veľká. Aktivuje totiž hľadanie, túžbu, ako to vyjadruje starozákonná Veľpieseň, v ktorej snúbenica s bolesťou hľadá ženícha, ktorého postráda. Jej túžba rozplameňuje lásku a radosť z nájdenia prevyšuje bolesť z hľadania. Snúbenica z Veľpiesne je tu obrazom adorujúcej ľudskej duše.

Boh sa zjavuje duši, ktorá ho hľadá v pravý čas so svojím milosrdenstvom; prípadne ho udelí priam nepozorovane. Uvedomíme si to azda až vtedy, keď spozorujeme, že je nám napríklad čosi vo viere zrejmejšie alebo, že naša nádej je akási istejšia či naša láska odvážnejšia a veľkorysejšia.

„Netrpezlivosť“ preto nie je schopná adorácie, lebo nie je „minoritou“. Ak by sme oslovovali seberovného alebo podriadeného, iste by sa žiadala bezodkladná odpoveď, ale Pán a Boh nám nie je ani rovný, ani podriadený.

Chybu teda robia tí, ktorí zanechávajú adoráciu, pretože nedosahujú v nej žiadaný „efekt“, ktorý napokon je len ľudským očakávaním a väčšinou sa pohybuje v emocionálnej rovine. Pán a Boh nám však chce dať viac; ak zanechávame adoráciu, o to „viac“ prichádzame.

Adorácia vrcholí v tajomstve Eucharistie
Snáď sa nám vynára otázka, aká adorácia je najdokonalejšia, najvyššia? Najvyššiu adoráciu alebo vďakyvzdanie Bohu Otcovi prináša sám Kristus, ako Hlava, v neoddeliteľnej jednote so svojím tajomným telom, ktorým je Cirkev v eucharistickej obete a je zároveň aj najpokornejšou prosbou, ktorú on Otcovi prednáša.

Myslím, že pozoruhodné slová svätého biskupa a mučeníka Jána Fischera, nám pomôžu tomu porozumieť; on hovorí: „Ježiš Kristus je náš veľkňaz ... najprv priniesol obetu tu na zemi, keď podstúpil ukrutnú smrť.

Potom, odetý novým rúchom nesmrteľnosti, vošiel so svojou vlastnou krvou do Svätyne svätých, čiže do neba, a tam priniesol pred trón nebeského Otca túto krv nesmiernej ceny ... a táto obeta je Bohu taká milá a príjemná, že len, čo ju zazrel, nemohol robiť nič iné, iba sa hneď zmilovať nad nami a láskavo zaobchodiť so všetkými, čo sa opravdivo kajajú ... (a táto obeta sa prináša) každý deň na našu útechu, ba v každú hodinu a v každý okamih, aby sme mali veľkú posilu ... a na tejto svätej a večnej obete majú účasť všetci, čo opravdivo ľutujú ... a pevne sa rozhodli svoje hriechy už nezopakovať, ale vytrvalo napredovať v začatom úsilí o čnosti ...“

Cirkev totiž nie je čosi „mimo“ nás; sme to my, každý z nás, pokrstený; dennodenne teda môžeme v tajomstve slávenia Eucharistie vystupovať na vrch premenenia.

Pápež Benedikt XVI. v posynodálnej apoštolskej exhortácii Sacramentum caritatis o tom píše: „Eucharistia nás vťahuje do aktu Kristovej obety ... podstatné premenenie chleba a vína na jeho telo a krv vkladá do stvorenstva princíp radikálnej zmeny, akoby určitý druh štiepenia atómov ... vnesený do najhlbšej intimity bytia, zmenu určenú vyvolať proces premeny skutočnosti, ktorého posledným cieľom bude premena celého sveta, až do toho stavu, keď bude Boh všetko vo všetkom.“

Premenenie na vrchu, o ktorom píšu evanjelisti, bolo zjavením toho, k čomu smeruje tajomstvo Ježišovho života, predovšetkým jeho vrchol - veľkonočné tajomstvo jeho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania, a do čoho aj nás vťahuje. V spomenutej exhortácii sa ďalej píše: „Ježiš Kristus nám ukazuje, ako vie pravda lásky premeniť aj temné tajomstvo smrti na svetlo žiariace zo vzkriesenia ...

Krása liturgie je časťou tohto tajomstva; je najvyšším vyjadrením Božej slávy a v istom zmysle umožňuje nebu dotýkať sa zeme. Pamiatka na vykupiteľskú obetu nesie v sebe samej črty tej krásy, o ktorej nám vydali svedectvo Peter, Jakub a Ján, keď sa Pán na ceste do Jeruzalema pred nimi premenil ...“ Živá účasť na slávení Eucharistie spojená s prijímaním je teda najvyššou adoráciou.

Žiaľ, v slovenčine zaužívaný výraz „obrad prijímania“ vo svätej omši redukuje na čiastkový zmysel to, čo vyjadruje latinský výraz: „ritus communionis“, čo by sa dalo preložiť ako „obrad spoločenstva“.

Vstupujeme totiž do spoločenstva nielen s Kristom a skrze neho s ním a v ňom i s Bohom Otcom, v Duchu Svätom, ale aj so všetkými bratmi a sestrami v stave putujúcej, trpiacej i oslávenej Cirkvi, ba aj so všetkým stvorenstvom, ktorému je daná nádej, že aj ono bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí (Rim 8, 21).

„Doznievanie“ adorácie
Opäť siahnem k poučeniu z exhortácie Sacramentum caritatis, kde čítame, že eucharistická adorácia „nie je nič iné ako samozrejmé rozvinutie eucharistického slávenia, ktoré je samo v sebe najvyšším aktom adorácie Cirkvi.

Prijať Eucharistiu znamená postaviť sa do postoja adorácie voči tomu, ktorého prijímame ... Len tak môže dozrievať hlboké a pravé prijatie. A práve v tomto osobnom akte stretnutia s Pánom dozrieva aj sociálne poslanie, ktoré je v Eucharistii zahrnuté a ktoré chce prelomiť bariéry nielen medzi Pánom a nami, ale aj - a predovšetkým - bariéry, ktoré nás oddeľujú jedných od druhých“.

K tomuto niet čo ďalej dodávať. Sme na konci našich úvah a vidíme možno aj s prekvapením, že adorácia nie je niečo len pre „profesionálov“, ale sú k nej pozývaní všetci, ktorí „uverili v lásku, akú má Boh k nám. Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4, 16).